Vlado, poznám osud Tvojej najbližšej rodiny už dávnejšie, hlavne z Tvojej knihy – Alexej Ilkovič – Rusínsky novinár a zaujal ma tragický osud Tvojho otca, o ktorom hovorím vo svojej prezentácii. Chcela by som sa Ťa opýtať, či Vám mama často rozprávala o Vašom otcovi? Na spoločných fotografiách, hlavne na svadobných, vyzerajú obaja veľmi šťastne, mama sa po náhlej a tragickej smrti Tvojho otca už druhýkrát nevydala. Z toho mi vyplýva, že ho musela mať veľmi rada a bola to pre ňu veľká rana osudu, jeho smrť, však? Keď Vám s bratom Alexejom, ktorý sa volal po otcovi, o ňom rozprávala, dotkla sa aj jeho viacerých uväznení?
O uväzneniach otca nám mama rozprávala, až keď sme s bratom boli starší, aby to bolo pre nás aspoň trochu zrozumiteľné.
Kde prežila Vaša mama s Vami bombardovanie Prešova v dôsledku ktorého Váš otec zahynul? Chodíš niekedy k budove bývalého gestapáckeho väzenia, kde otec zahynul, na ulici Konštantínovej v Prešove?
K pamätníku, ktorý je na mieste bývalého gestapáckeho väzenia, zájdem v čase Dušičiek. Bombardovanie Prešova mama prežila vo Fulianke v rodičovskom dome.
Ako sa žilo bez otca? Nahrádzal Vám ho niekto z rodiny Iľkovičových alebo Janičkových po mame? Vnímali ste s bratom uväznenie starého otca Hilára? Keď po prepustení z väzenia, dedko Hilár odišiel žiť do Bratislavy k strýkovi Dionýzovi, chodievali ste za ním do Bratislavy?
Bez otca sa nám nežilo ľahko. Mama mala po dvadsiatke, dve deti a povojnová doba. Otca nám nahrádzal dedko Janíčko a milovaná babička Janíčková. U nich vo Fulianke sme trávili celé prázdniny.
Uväznenie dedka Hilára som vnímal. Videl som to na vlastné oči. Prišli tajní v čiernom aute a odviezli ho. Babička Irena veľmi plakala. Na návštevy do Bratislavy sme nechodili, mamka pracovala, ale nemala na to ani finančné prostriedky, aby sme cestovali.
S tetou Martou ste sa vídali, keď ešte žila v Šamoríne, alebo až potom, keď sa vrátila do Prešova na dôchodok? Vedeli ste v detstve o tom, že ju prepustili z učiteľských služieb preto, lebo sa zastávala svojho otca Hilára, keď ho ako GK kňaza uväznili? Zlomilo ju to, keď nemohla učiť to, čo vyštudovala na Karlovej univerzite, teda nemčinu a ruštinu a robili na JRD účtovníčku?
V čase, keď teta Marta žila v Šamoríne, sme sa stretávali len v Prešove, keď prišla na dovolenku. Môj brat Alexej žil istý čas u nej v Šamoríne. Tým teta chcela trocha pomôcť mame pri výchove dvoch chlapcov. Teta sa do Prešova vrátila až na dôchodok.
Vnímali ste slávu alebo známosť profesora Dionýza Ilkoviča vo svojej rodine? Stretávali ste sa Vy s bratom a mamou s bratislavskou rodinou strýka Dionýza a tety Lenky a ich dcérami Dášou a Evou? Zaujímavou náhodou je meno Tvojej manželky – Evky Ilkovičovej – a Tvojej mladšej sesternice – Evy Potfajovej – Ilkovičovej, mladšej Dionýzovej dcéry, Tvojej najmladšej sesternice.
So strýkom Dionýzom som sa stretol párkrát ako študent vysokej školy. V rodine sme si veľmi vážili profesora Dionýza Ilkoviča. Mama bola v písomnom styku s jeho rodinou prostredníctvom tety Lenky, jeho manželky.
Moja manželka Eva sa stretla so sesternicou Evou prvýkrát pred 20 rokmi, keď bola sesternica na dovolenke s celou rodinou v Prešove.
Vlado, Tebe na záver rozhovoru položím tú istú otázku ako pani Eve Potfajovej, lebo Ty si starší, viac si pamätáš, však? Ako spolu hovorili medzi sebou Váš starý otec Hilar s Tvojimi strýkmi a tetou Martou? Ako spolu hovorili Vaši starí rodičia, starý otec Hilar a babka Irena a ako medzi sebou hovorili Tvoji strýkovia a teta, teda súrodenci, napríklad teta Marta so strýkom Dionýzom?
Po rusínsky, vždy po rusínsky. Moja bratislavská sesternica Eva je naša najmladšia sesternica, ona si to asi nepamätá, lebo nechodievali do Fulianky. Ale ja si pamätám, že dedko Hilár s babkou Irenou – Iľkovičovci – medzi sebou hovorili vždy po rusínsky, aj strýko Dionýz, keď nás navštívil vo Fulianke, so všetkými hovoril po rusínsky, s rodičmi, aj so súrodencami, hlavne s tetou Martou a teta sesternica, ona si to asi nepamätá, lebo nechodievali do Fulianky. Ale ja si pamätám, že dedko Hilár s babkou Irenou – Iľkovičovci – medzi sebou hovorili vždy po rusínsky, aj strýko Dionýz, keď nás navštívil vo Fulianke, so všetkými hovoril po rusínsky, s rodičmi, aj so súrodencami, hlavne s tetou Martou a teta Marta s ním.
Moja mama a starí rodičia Janíčkovci z Fulianky nehovorili rusínsky.
Rozhovor Ľuby Kráľovej s pani Evou Ilkovičovou, manželkou Vladimíra Ilkoviča
Evka, pamätáš si na svoju svokru Helenu, ktorá sa taká mladá stala vdovou a nikdy sa viac nevydala? Aká to bola žena? Energická či zatrpknutá? Pociťovala si Ty ako nevesta v rodine zosnulého svokra – jeho prítomnosť? Spomínala naňho Vladova mama Helena?
Svokra bola energická a samostatná žena. Skoro celý život bola odkázaná sama na seba, aj keď jej rodičia vždy pomáhali, ako sami mohli a vládali. Popri zamestnaní študovala na večernej ekonomickej strednej škole v Prešove, lebo gymnázium nedokončila. Za môjho svokra nebožtíka sa vydala 17-ročná.
Občas svokra rozprávala o období, keď sa vydala a žili s nebohým svokrom v Bratislave. Nebohý svokor sa rád stretávala s priateľmi. Bol to vraj taký kaviarenský typ človeka. Rád debatoval o politike a spoločenskom dianí.
Pamätáš sa na Vladovu tetu Martu? Lebo si mi povedala, že keď sa zo Šamorína vrátila do Prešova, tak svoju švagrinú Helenu navštevovala. Aká bola Marta ako človek, ako žena, ktorá toľké roky prežila na západnom Slovensku, no na starosť sa vrátila domov, do Prešova?
Teta Marta občas prišla na návštevu k manželovej mame, k mojej svokre Helene. Bola to veľmi vzdelaná, inteligentná pani, ktorá rada veľa a veľmi rýchlo rozprávala 🙂