Dňa 18. 11. 2024 som v českom Chomutove navštívila pani Katku Romaňákovú, zakladateľku FS Skejušan, a jeho členky Martu Řáhovú (Katkinu sestru) a Milku Psárovú. Pani Katka Romaňáková mi ukázala svojich vyše 10 hrubých častí veľkého diela, а tо KRONIKY obce Skejuš v Rumunsku a samotného FS Skejušan v Chomutove, ktorú písala viac ako desať rokov. Milka Psárová mi zas rozprávala, ako sa zoznámila so svojím mužom Milanom Psárom na svadbe jeho bratranca v Kolonici, odkiaľ sama pochádza, a kedy za ním prišla do Chomutova. Marta Řáhová, ktorá sa k nám pridala neskôr, pretože prišla rovno z práce, z chomutovskej nemocnice, mi zaspievala spolu s nimi krásne skejušské pesničky, ktoré ich naučila mama Terézia Marťáková, rodená Ordošová. Tak počúvajte ich rozprávanie.
Rusíni z Kamienky v okrese Stará Ľubovňa, no aj z Jarabiny a ďalších rusínskych obcí severného Spiša prišli do rumunského Skejuša ešte v roku 1844 a žili tam do rokov 1947 – 1949. Z Kamienky dо Skejuša prišli najprv štyri rusínske rodiny. Vtedy v Skejuši už žili Nemci, Slováci, Maďari, Česi a Rumuni. Rovnako aj Rusíni zo Šomy, dnešnej Drienice v okrese Sabinov, z rodu Maľcovských, no tí sa za Rusínov nepovažovali. Hovorili, že sú Slováci. Tak aj Kamienčania o sebe hovorili, že sú Slováci. Maľcovský bol aj prvý učiteľ v skejušskej slovenskej škole, ktorého do Skejuša vyslala prvá Československá republika a ktorý rusínske deti v Skejuši učil po slovensky a učil ich byť Slovákmi.
Pán Štefan Marťák z Kamienky, otec Katky a Marty, si so svojou manželkou Teréziou z Jarabiny postavil v Skejuši malý domček, ktorý Katka namaľovala na malom obraze už ako dospelá v Chomutove tak, ako si ho pamätala z detstva. Otec, ktorého deti volali ňaňo, hospodáril s matkou Teréziou na malom skejušskom hospodárstve. Bol veľmi šikovný, všetko si vedel sám urobiť. V tom dome, na ktorý si Katka dodnes živo spomína, mali len prednú izbu (po rusínsky chyžu), veľkú vstupnú chodbu (po rusínsky siňi) a kuchyňu, preto aj v prednej izbe, aj v kuchyni mali pre všetkých členov rodiny poukladané postele pozdĺž stien, dookola izby a pri posteliach stáli lavice. Vo vstupnej chodbe bol komín, z ktorého vychádzal dym cez strechu von a v tom dyme údili mäso či slaninu. V kuchyni vymuroval otec veľkú pec. V kuchyni mali teda tiež postele, na ktorých spali najprv starí rodičia, tí však čoskoro po príchode do Skejuša zomreli, potom ich tam vystriedali otec s mamou. Pod posteľami mali uložené zemiaky, ktoré tak chránili pred mrazmi skejušskej zimy, pretože nemali pivnicu. Otec Štefan bol nielen šikovným stolárom, keď si dokázal sám postaviť dom, ale aj murárom a dobrým hospodárom. Po vypuknutí druhej svetovej vojny však musel narukovať do rumunskej fašistickej armády po boku Hitlera. Nemal na výber, bol obyvateľom Rumunska. Najprv slúžil ako zdravotník. Dostal sa až do Stalingradu, no tam ho Sovietska armáda na dva roky zajala a odvliekla na Krym. Tam robil na gazdovstve jednej ruskej gazdinej, no neskôr, keď Rusi zistili, že hovorí slovanskou rečou, im blízkym jazykom, a to hovoril po rusínsky, po kamiensky, urobili ho prekladateľom. Vedel po rusínsky, rumunsky, nemecky, slovensky, maďarsky, v Rusku sa naučil po rusky а potom v Česku po česky. Jeho žena Terézia tiež hovorila po rusínsky, rumunsky, slovensky, maďarsky a nakoniec po česky. Keď bol jej muž sedem rokov na vojne, sama hospodárila na ich skejušskom gazdovstve. Otec a manžel Štefan Marťák sa z vojny vrátil domov v roku 1946.
Keď sa skejušskí Rusíni po druhej svetovej vojne dozvedeli o možnosti presťahovať sa do Československa, do bývalých sudetských oblastí Čiech, kde môžu dostať veľké prázdne domy po sudetských Nemcoch a k tomu veľký kus poľa, vyslali spočiatku na prieskum podmienok tamojšieho života zopár rodín. Keď dostali echo, že domy po Nemcoch sú naozaj veľké v porovnaní s ich skejušskými domčekmi a polia sú ešte väčšie, ako by si ich vysnívali v najkrajšom sne, svoje domy v Skejuši predali Rusínom z Maramureša, ktorí sa nasťahovali do Skejuša, a do Čiech odišlo 200 rusínskych rodín. Jedni sa vybrali na juh Moravy na veľké poľnohospodárske gazdovstvá, druhí do priemyselných oblastí na sever Čiech za prácou vo fabrikách a v baniach. Tam odišiel napríklad brat Štefana Marťáka.
Štefan a Terézia si však vybrali dedinu Troskotovice v okrese Znojmo (medzi Znojmom a Mikulovom) a prišli na Moravu 15. 8. 1949. Оkrem veľkého domu tam dostali aj sedem hektárov polí a to bol velikánsky kus zeme oproti majetku v Skejuši. Na svojom gazdovstve na Morave chovali sedem kráv, dva kone a mnoho hydiny. Zo Skejuša prišli s troma deťmi – najstaršou dcérou Mar´kou, synom Štefanom a treťou Katkou, osemročným dievčatkom. V Troskotoviciach sa potom vyše 40-ročnej Terézii narodili ešte dve najmladšie dcéry – Marta a Anežka.
А tam, v Troskotoviciach, objavil vtedy Rusínov pán doktor Mikuláš Mušinka, ktorý im ako prvý povedal, že oni nie sú Slováci, ale Rusíni z Kamienky v okrese Stará Ľubovňa. Možno im spomínal, že sú Ukrajinci, no oni sami začali častejšie chodiť do Kamienky, kde sa o Ukrajincoch nik nezmieňoval, naopak, všetci hovorili len svojím kamienskym nárečím, ktorým hovorili aj im blízki Lemkovia/Rusíni na poľskej strane. Mladí rusínski chlapci z Moravy si tam chodili hľadať nevesty, pretože sa nechceli ženiť s Češkami. Aj syn Štefan Marťák si tam našiel staršiu dievku a po svadbe si ju priviedol do rodičovského domu v Troskotoviciach.
Pán doktor Mikuláš Mušinka v pani Terézii Marťákovej (rodenej Ordošovej) z Jarabiny našiel veľký poklad, vzácnu respondentku či informátorku. Chodil k nim domov na Moravu opakovane, od roku 1974 dо roku 1975 a v roku 1975 vydal cyklostylovaný materiál s ôsmimi kópiami na prieklepovom papieri, v ktorom zapísal a usporiadal 300 zozbieraných piesní od pani Terézie Marťákovej.1 Keď mi o tom jej dcéry v Chomutove rozprávali, čudovali sa, ako si mohla ich mama pamätať toľko (teda až 300) piesní, a bolo im veľmi ľúto, že sa od nej samy naučili tak málo piesní. Niektoré piesne poznali od svojho otca, ktorý tiež pekne spieval, ale aj od strýkov a strýn, od tiet a ujov či sesterníc, ktorí žili v Skejuši. Katka odišla zo Skejuša ako 8-ročná, no Marta sa od svojich skejušských príbuzných nemohla naučiť žiadne piesne, lebo sa narodila už v Troskotoviciach na Morave. Оd starých rodičov sa tiež veľa naučiť nemohli, pretože tí v Rumunsku veľmi skoro zomreli. Možno im tam bolo clivo za domovom.
V tom istom čase, ako sa narodili dve posledné dcéry Štefanovi a Terézii Marťákovcom, porodila aj ich najstaršia dcéra Mária svoje prvé deti v Chomutove, kam sa skoro vydala. Aj preto sa ich 42-ročná matka hanbila tehotná vychádzať na ulicu v Troskotoviciach, pretože v Skejuši by už bola veľmi stará šestonedieľka. V Skejuši bolo časté a obvyklé, že dievčatá sa vydávali už v šestnástich rokoch. Keď sa Mária vydala do Chomutova, stiahla tam za sebou aj Katku a za nimi oboma tam prišli v 70. rokoch aj Marta a Anežka a nakoniec za dcérami prišli aj rodičia, pretože už nevládali gazdovať v Troskotoviciach na svojich majetkoch. K ich príchodu do Chomutova, kde žili ešte približne osem rokov, prispeli aj zlé vzťahy s jedinou nevestou v ich dome. Syn Štefan ostal ako jediné dieťa na Morave v Troskotoviciach a chcel, aby rodičia celé hospodárstvo prepísali naňho, no jeho žena, rodená Kamienčanka, sa zle správala k svojim svokrovcom a tí nakoniec svoje majetky v Troskotoviciach predali, peniaze rozdelili spravodlivo všetkým piatim deťom a prišli bývať k dcéram do Chomutova.
Katka po príchode rodiny do Troskotovíc začala chodiť do druhej triedy a veľmi dobre sa učila, len čeština jej spočiatku robila problémy. Do školy však veľmi chodiť nemohla, lebo musela pomáhať rodičom s prácami na hospodárstve. Matka bola dosť slabá a vyčerpaná po dvoch pôrodoch po štyridsiatke, najstaršia Mária sa vydala do Chomutova, brat Štefan odišiel na učenie a na vojnu a najmladšie sestry boli ešte veľmi malé, aby mohli pomáhať na gazdovstve, a tak pomáhala otcovi hlavne Katka. Od samého začiatku po príchode do Troskotovíc (už ako osemročná) hrala ochotnícke divadlo. Po česky. Chodili po prázdnych nemeckých domoch a v nich hrali rozprávky aj iné hry pre seba, ale aj pre širšie publikum. Doma rozprávali iba po kamiensky a vonku iba po česky. Katka čoskoro hovorila po česky tak, akoby bola rodená Češka. Neskôr, už ako 15-ročná, spievala piesne zo svojho zošita, kam si prepisovala matkine piesne z Mušinkových Materiálov s 300 zapísanými piesňami. Potom sa však aj ona odišla učiť za žeriavničku a bola ňou celý svoj profesionálny život. Nebojí sa výšok a vysoké ciele vo svojom živote aj dosiahla.
V roku 1959 odišla z Moravy za sestrou Máriou do Chomutova a zostala tam žiť doteraz. Po Nežnej revolúcii v roku 1989 sa jej profesia ukázala veľmi vzácna a vyhľadávaná, preto bola žeriavničkou ešte chvíľu aj na dôchodku, no Katkinou srdcovkou sa od roku 1990 stal folklórny súbor Skejušan, ktorý založila 5. mája 1990. Všetky jej sestry, Mária, Marta aj Anežka, v tom súbore spievali tiež. Najprv brali do súboru iba Rusínov či Rusínky z Chomutova a okolia, napríklad aj zo vzdialenejšieho Ústí nad Labem, no neskôr prijímali aj Čechov a Češky, aby ich bolo v súbore viac, avšak zistili, že Česi nerozumejú tomu, čo spievajú, a tak im museli niektoré slová aj obsah piesní prekladať. Boli také obdobia v histórii Skejušana, že ho navštevovali aj deti členiek a členov súboru, no nakoniec mladých v súbore už nemali žiadnych. Skejušan fungoval 34 rokov, svojej 35-ky sa nedožil, pretože zakladateľka aj členky v ňom zostarli a ich deti, hoci ich mali dosť (sama Katka má štyri deti), nepokračovali v skejušskej a kamienskej tradícii v Chomutove alebo inde v Česku. Hoc sú z toho smutní všetci členovia a všetky členky Skejušana, Katka ako jeho vedúca musela zrušiť jeho registráciu a dať ho do likvidácie na súd v roku 2024. Koncert 5. 5. 2025 pri príležitosti jeho 35. výročia už nemal kto zorganizovať, lebо Katka, ktorá sa narodila v roku 1941, ako 84-ročná už na to nenašla sily. Teraz len uvažujú, komu majú ponúknuť svoje krásne bieloskvúce kroje s farebnými vyšívanými kvetmi. Samozrejme, v SNM – Múzeu rusínskej kultúry v Prešove by ich zaiste radi prijali do svojho zbierkového fondu.
Keď Katka prišla do Chomutova za svojou najstaršou sestrou Máriou, aj ona sa tam vydala, a to za Jozefa Romaňáka, Slováka z Oravy, no nakoniec zistili, že aj on je Rusín, Lemko spoza poľských hraníc, ktorý prišiel do Čiech za prácou. Od doktora Mušinku sa už skôr dozvedeli, že aj oni sú Lemkovia/Rusíni z Kamienky. Spolu so svojím manželom prežili krásnych 61 spoločných rokov a z ich manželstva vzišli štyri deti, tri dievčatá a jeden chlapec.
Marta Řáhová, mladšia Katkina sestra, s ktorou som sa v Chomutove stretla v Katkinom byte, mala troch mužov, z ktorých poslední dvaja predčasne zomreli. Priezvisko má po druhom manželovi, českom Chorvátovi Řáhovi.2 Vyštudovala strednú zdravotnú školu v Znojme a v roku 1970 prišla do Chomutova za sestrami, kde sa jej najprv ujala najstaršia sestra Mária s manželom Vaňom a hneď v tom roku sa z nej stala celoživotná zdravotná sestra v chomutovskej nemocnici, najprv na internom oddelení a neskôr v očnej ambulancii, kde robí do dnešných dní, hoc len dva dni v týždni, pretože aj ona je už na dôchodku. 29. októbra 2025 oslávila 75 rokov. V roku 1971 sa vydala prvýkrát za Josefa Žoloba (jeho matka bola Poľka a otec volyňský Čech), s ktorým mala tri dcéry. Žili spolu 35 rokov, no pre jeho alkoholizmus sa rozišli. S Jánom Řáhom žila len päť rokov, lebo zomrel na ťažkú chorobu, a po ňom žila 14 rokov s Čechom Miroslavom Dupákom, ktorý zomrel vo februári 2025. Ján aj Miro s ňou spievali v Skejušane. Už len z tých zopár slov je zrejmé, že Marta zažila vo svojom živote veľa bolesti a žiaľu, no v živote jej ich najviac pomáhali prekonávať pesničky a folklór jej rodičov Marťákovcov.
Svojej sestre Katke pomáhala udržiavať v kondícii známy súbor Skejušan, dо ktorého vstúpila na samom začiatku v roku 1990 a ktorý postavil svoj repertoár na vybraných piesňach mamy Terézie Marťákovej a autorských piesňach Katky Romaňákovej či Marty Řáhovej. Skejušan začínal s deviatimi členkami a vo svojich najlepších časoch mal aj 35 členiek a členov, bol to vždy spevácky zmiešaný, žensko-mužský ľudový súbor. Keď chodili do súboru aj deti jeho členiek a členov, zdalo sa, že bude mať perspektívu a pokračovateľov, že prežije svoju zakladateľku aj prvých členov, no v roku 2024 skončil svoju činnosť. S deviatimi členkami a členmi. Kruh histórie tohto rusínskeho folklórneho súboru v českom Chomutove sa uzavrel a Skejušan ukončil svoju slávnu a výnimočnú históriu.
Ešte iný zaujímavý kruh sa tým uzavrel. Pesničky z Kamienky priniesli jej bývalí obyvatelia zo severného Spiša, kamienski emigranti, do rumunskej obce Skejuš. Tam sa ich piesne trochu pretransformovali na rumunskú, skejušskú nôtu. Zo Skejuša putovali na Moravu do Troskotovíc a odtiaľ do severných Čiech do Chomutova. A to len preto, že mladé dievča zo Skejuša, ktoré všetci volali Katka, ako 15-ročné začalo spievať mamine pesničky, samo si ich zapisovalo do zošita a nedalo im zahynúť v zabudnutí. No keď sa z tohto dievčaťa stala zrelá žena, ktorá už nemá viac síl na pokračovanie v skejušsko-kamienskej tradícii, jej folklórny súbor zavrel za sebou dvere. Skejušsko-kamiensky piesňový folklór však nepochoval. Zanechal za sebou 4 CD. Piesne, ktoré naspieval FS Skejušan a ktoré sa zachovali v prvom rade vďaka pani Terézii Marťákovej a profesorovi Mikulášovi Mušinkovi, pretrvali aj vďaka nahratým štyrom CD. No nik ich doteraz neznotoval.
Bez vytrvalosti a neutíchajúcej energie a lásky k svojmu rodnému folklóru pani Katky Romaňákovej a jej sestier Márie, Marty a Anežky by sme nepoznali, aké prekrásne, často aj smutné piesne naspievala ich mama Terézia Marťáková pánovi Mikulášovi Mušinkovi. Bez Tereziiných dcér by ostali na cyklostylovanom papieri, hoc osemkrát skopírovanom.
Оd Sašu Mušinku, syna profesora Mikuláša Mušinku, som sa dozvedela, že existujú aj magnetické zápisy všetkých 300 piesní, nо dо vydania tohto spevníka sme nemali možnosť sa k nim dostať. Katka s Martou nielenže vo svojom FS Skejušan obrodili zabudnutý skejušský a starý kamiensky folklór, ony ho obohatili aj svojou autorskou piesňovou tvorbou, keď skomponovali zopár svojich autorských piesní. Niekoľkokrát prišli aj do Skejuša, aby sa tam stretli už s prevažne rumunským obyvateľstvom a naučili sa aj rumunské piesne, zaspievali tam svadobné pásmo na ceste, až sa Skejušania pýtali, čia to je svadba, nо hlavne si zo Skejuša priniesli originálne kroje. Biele kroje s krásnymi farebnými vyšívanými kvetmi na ženských aj mužských zásterách, šurcoch, po rumunsky kotrincoch, košeliach, šatkách… Kroje si samy šili aj vyšívali podľa rumunských vzorov. Na pódiách v nich počas svojich mnohých koncertov svietili ako biele fakle.
Keď mi o svojom súbore rozprávala jeho členka Milka Psárová (rodená Rošková) z Kolonice pri Snine, celá akoby rozkvitla. Milka sa vydala do Chomutova za svojho vysokého frajera Milana Psára, ktorý v Chomutove žil so svojimi rodičmi, hoc jeho mama pochádzala z Kolonice a otec z Uliča v okrese Snina. Po svadbe žili a pracovali v Trebišove, tam sa narodil Milan aj jeho brat a potom sa odsťahovali s oboma synmi za prácou do Košíc a neskôr (v roku 1975) do Chomutova. Z Chomutova prišiel Milan na svadbu svojmu bratrancovi do Kolonice a tam sa zoznámil s Milkou, ktorá prišla tancovať na predsvadobnú zábavu, tzv. „zahudovanku“, ktorú platili nevesta a ženích a na ktorej si dievky z dediny vyberali družbov na svadbu. Ktorému dali „pokrejdu“ – uvité pierko, tomu ukázali, že sa im páči. Taký svadobný zvyk bol rozšírený v „pujďackých“ dedinách v okrese Snina. A Milke sa zapáčil jej Milan. Do roka sa zobrali, lebo Milka je tiež vysoká žena a takého vysokého mládenca, ako bol Milan, v Kolonici nebolo, a odišla za ním do Chomutova, kde sa im narodili dve deti, dcéra a syn. Po piatich rokoch za ňou prišiel jej brat Peter Roško, ktorý sa pôvodne oženil do Kalnej Roztoky, no manželstvo sa mu nevydarilo, rozviedol sa a prišiel do Chomutova. Tam chodili spolu do gréckokatolíckeho chrámu na cirkevnoslovanskú liturgiu a zoznámili sa tam so sestrami Katkou, Martou, Máriou a Anežkou, za slobodna Marťákovými, a tie ich pozvali do Skejušana, kde zistili, ako krásne Milka a jej brat spievajú. Milka tvrdila, že jej brat Peter spieval omnoho krajšie ako ona, nо akosi skoro a predčasne v Chomutove zomrel. Ja som počula spievať len Milku s Martou a Katkou а ich hlasy tak k sebe pristanú, akoby spievali spolu od narodenia. Marta a Katka majú krásne soprány а Milka krásny alt, ktorými ma potešili počas tých pár hodín, ktoré som spolu s nimi strávila v Katkinom chomutovskom byte.
Keď som pochopila, akú záslužnú prácu robili dcéry Marťákové skoro 35 rokov v Chomutove, kde zachovali piesne svojej mamy Terezy zo Skejuša aj staré piesne z Kamienky a Jarabiny, a že teraz, keď Skejušan zanikol definitívne, môžu zapadnúť do zabudnutia, lebo aj na svojich štyroch kompaktných diskoch spievali tie piesne po pamäti, bez nôt, ako sa ich naučili od svojich rodičov alebo blízkej rodiny v Skejuši a potom na Morave, tak som si povedala, žе aj ja môžem maličkou mierou prispieť k tomu bohatstvu vytvorenému rodinou Marťákovou. Koncom roka 2024 som požiadala Fond na podporu kultúry národnostných menšín, jeho rusínsku komisiu, o dotáciu na vydanie spevníka a verila som, že nájdem niekoho, kto piesňové zápisy profesora Mušinku bude vedieť znotovať. K zápisom profesora Mušinku sme sa nedostali, zostali u Katky Romaňákovej v Chomutove, vlastní ich aj jeho syn Alexander Mušinka, no bolo potrebné ešte raz si ženy v Chomutove vypočuť a nahrať ich kamiensko-jarabinsko-skejušské piesne. Poprosila som preto etnografa Timoteja Fedora, svojho kolegu v SNM – Múzeu rusínskej kultúry v Prešove, či by nešiel do Chomutova, nevypočul si a nenahral, ako ženy tieto piesne dvojhlasne spievajú, a či by ich potom neznotoval. Timotej to urobil, pobudol v Chomutove pár dní začiatkom leta toho roku, nahral vyše 50 piesní, znotoval ich 50 a naše Občianske združenie Колысочка – Kolíska tak môže vďaka finančnej podpore z Fondu na podporu kultúry národnostných menšín v roku 2025 vydať našu tretiu hudobnú knihu. Všetky naše hudobné knihy sa rodili ťažko, lebo nie som ani hudobníčka, ani muzikologička, no po svojich rodičoch som zdedila dobrý hudobný sluch a verím, že cítim krásu rusínskych melódií. Myslím si, že spevník sestier Marťákových môže obohatiť našu hudobnú kultúru hoc len tým, že staré skejušsko-kamienske melódie sa nestratia v zabudnutí plynúceho času a vďaka tomuto nášmu spevníku zostanú v pamäti, no predovšetkým v repertoári všetkých zainteresovaných hudobníčok/hudobníkov, speváčok/spevákov a budú tešiť nasledujúce generácie Rusínov aj Nerusínov.
Ďakujem všetkým, ktorí nášmu združeniu pomohli tento vzácny spevník vydať.
Ľuba Kráľová
štatutárka a predsedníčka 0Z Колысочка – Kolíska
Prešov 7. 11. 2025
[1] MUŠINKA, M. (1975). Materiály z výskumu folklóru presídlencov z Rumunska v Čechách a na Morave. Chomutov, 3. – 4. VI. 1974 a 7. – 12. 12. 1974. Troskotovice, okr. Znojmo – 28. 11. – 5. 12. 1974. Zozbieral, napísal a usporiadal Dr. Mikuláš Mušinka, CSc., Prešov – Kurov, 1975. Cyklostylovaný materiál napísal pán Mušinka na stroji v ôsmich kópiách, sestry Marťákové mi ukazovali ich štvrtú kópiu na prieklepovom papieri, čo znamenalo, že každá ďalšia kópia je slabšia a slabšia. Ostatné kópie aj originál zápisu by mal teraz po smrti svojho otca profesora Mušinku vlastniť jeho syn, pán docent Alexander Mušinka z Prešova.
[2] Mama Jána Řáhu, Martina svokra, dávala prvé tanečné hodiny aj známemu českému baletnému majstrovi Vlastimilovi Harapesovi, ktorý pochádza od Chomutova.