Táto práca bola podporená Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe Zmluvy č. VV-MVP-24-0243.

Úvod

Slovenská republika je multikultúrna, multietnická a multikonfesionálna krajina, ktorú tvoria príslušníci väčšinového slovenského národa spolu s príslušníkmi národnostných menšín, s ktorými sú si rovní v dôstojnosti i právach.

V SR v dôsledku historického vývoja žije vedľa seba mnoho rôznych národností. Úplná a efektívna rovnosť medzi príslušníkmi národnostných menšín a osobami patriacimi k národnej väčšine nie je zabezpečená vo všetkých oblastiach hospodárskeho, sociálneho, politického a kultúrneho života dokonale. O prehlbovanie rovnosti medzi národmi a národnosťami v SR sa však môžu usilovať samotní príslušníci jednotlivých národnostných menšín žijúcich na Slovensku a požadovať ju od svojho demokratického štátu. Na území SR sú dlhodobo garantované dôstojné podmienky na rozvoj každej národnostnej menšiny. Ústava Slovenskej republiky garantuje rovnoprávnosť príslušníkov väčšiny s príslušníkmi menšín, vylučuje akúkoľvek formu diskriminácie založenú na pohlaví, rase, farbe pleti, jazyku, viere a náboženstve, politickom či inom zmýšľaní, na národnom alebo sociálnom pôvode, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, majetku, rode alebo na inom postavení a garantuje uplatňovanie špecifických menšinových práv, prostredníctvom ktorých sa zohľadňujú osobitné podmienky života a kultúry príslušníkov národnostných menšín (Ústava SR, Druhá hlava, Základné práva a slobody, Prvý oddiel, čl. 12, § 1, 2, 3, 4).

Posledná novelizácia Ústavy SR schválená ústavnou väčšinou v NR SR (teda 90 hlasmi poslancov) 26. 9. 2025 však nadraďuje náš ústavný zákon nad európske zákony definovaním dvoch pohlaví v ústave, ktorými sú podľa ústavnej väčšiny slovenských zákonodarcov iba muž a žena. Pôvodný text ústavy bol abstraktne demokratický, táto posledná novelizácia obmedzuje práva LGBTI+ komunity a queer ľudí na Slovensku, čím obmedzuje demokraciu ako takú v našej krajine pre všetkých jej občanov, pretože vyčleňuje a dehonestuje tých občanov SR, ktorí sa necítia ani mužom, ani ženou. Toto je nebezpečný precedens, pretože takáto cesta od demokracie k autoritárskym režimom je v celom 20. storočí v Európe dobre známa. Ak začne politický režim obmedzovať práva akejkoľvek časti svojich občanov, začne sa prepadať od demokracie k autoritarizmu a neskôr k totalitarizmu (gradovanie autoritárskych a nakoniec výlučne totalitárnych tendencií v dejinách Slovenského štátu od roku 1939 do roku 1945; podobné zosilňovanie totalitárnych charakteristík politického režimu v Nemecku od nástupu Hitlera k moci v roku 1933 až do jeho konca v máji 1945; nástup stalinizmu v roku 1924, po Leninovej smrti, vyvrcholil Stalinovou smrťou v roku 1953, no bol od samého začiatku po boľševickej revolúcii v Rusku v roku 1917 nástupom totalitarizmu).

Rusíni v krajinách socialistického bloku v strednej Európe po druhej svetovej vojne sú jasným svedectvom autoritársko-totalitárneho zovretia v podobe štyridsaťročného zákazu tejto národnostnej menšiny (od roku 1952 do novembra 1989) v socialistickom Československu, ako aj zákazu gréckokatolíckej cirkvi v tom istom Československu v rokoch 1950 – 1968 a etnocídy Lemkov v Poľsku v rokoch 1944 a 1945 s vyvrcholením v Akcii Visla v roku 1947, čo boli tvrdé zásahy do národnostných práv tejto menšiny.

Násilné likvidovanie, utláčanie, zakazovanie či vylučovanie hocakej sociálnej skupiny z celku populácie v spoločnosti je vždy represívnym opatrením a vedie zákonite k obmedzeniu demokracie ako takej aj v ostatných oblastiach spoločnosti. V prípade novelizácie Ústavy SR z 26. 9. 2025 ide o hrubý zásah do demokratických práv jednej z komunít občanov Slovenska. Veríme, že sa tento stav po nových parlamentných voľbách v roku 2027 vráti na Slovensku k pôvodným európskym zásadám vzájomnej tolerancie, bezkonfliktného spolunažívania všetkých občanov krajiny bez rozdielu rasy, národnosti, rodu, pohlavia či sexuálnej orientácie a k liberálno-demokratickým hodnotám a zvyklostiam.

Právo používať jazyk národnostnej menšiny je základné ľudské právo, t. j. je neodcudziteľné, nepremlčateľné, neodňateľné a nezrušiteľné a nemôže byť predmetom referenda (2. hlava, čl. 12 ods. 1, 2, 3; 5. hlava, čl. 93 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky). Ústava SR meritórne nevymedzuje národnostnú menšinu. Druhá hlava Ústavy SR s názvom Základné práva a slobody vo štvrtom oddiele definuje práva národnostných menšín a etnických skupín iba v dvoch článkoch. Podľa článku 33 príslušnosť k národnostnej menšine nesmie byť nikomu na ujmu a článok 34 príslušníkom národnostnej menšiny zaručuje právo na všestranný rozvoj, t. j. rozvoj vlastnej kultúry, používanie materinského jazyka, združovanie sa a zakladanie vzdelávacích a kultúrnych inštitúcií. Národnostné menšiny majú právo na osvojenie si štátneho jazyka, na vzdelanie v materinskom jazyku, jeho používanie v úradnom styku a právo participovať na riešení menšinových záležitostí. Výkon práv príslušníkov menšín nesmie viesť k ohrozeniu zvrchovanosti a územnej celistvosti SR a k diskriminácii ostatného obyvateľstva. Ako to pregnantne vyjadril Viliam Fábry (1995, s. 8), „[p]ostavenie menšín je (…) vyjadrené rovnováhou medzi ich lojalitou voči štátu a právami, ktoré im tento štát zaručuje.“    

…

V tejto práci sa venujeme rusínskej národnostnej menšine, jej sebauvedomovaniu a následne reflektovaniu vlastnej národnej identity, preto sa v prvej kapitole budeme zamýšľať nad vzťahom pojmov národnosť, identita a jazyk a nad možnosťami revitalizácie zanikajúcich jazykov, medzi ktoré podľa viacerých znakov patrí v súčasnosti aj rusínsky jazyk. Je jazyk jediným faktorom určujúcim národnú identitu alebo je to oveľa komplikovanejšie? S národnou identitou, pocitom prináležitosti k určitému etnickému celku, úzko súvisí aj chápanie pojmov národ, národnosť, etnické povedomie. Pojmy národ, etnicita, národnosť úzko súvisia s pojmom identita, s uvedomením si vlastnej národnej identity ako jednej z kolektívnych identít.

….

Najväčším problémom Rusínov v Európe, zvlášť na Slovensku, je strata vlastnej identity zapríčinená neznalosťou materinského jazyka u nastupujúcich generácií Rusínov. Už český filozof Ladislav Klíma, ktorého cituje Dušan Kováč (1993), uvádza, aké je ťažké byť malým európskym národom, nieto ešte národnostnou menšinou žijúcou na území majoritného národa. Negatívna konotácia sa skrýva v samotnom pojme menšina, lebo byť jej súčasťou je vždy ťažšie ako byť súčasťou väčšiny, preto mnohí rodičia, príslušníci hocktorej národnostnej menšiny (to znamená aj rusínskej), chránia svoje deti aj tak, že ich vychovávajú ako príslušníkov väčšiny, nie svojej vlastnej menšiny. Nerozprávajú sa s nimi od narodenia jazykom svojich predkov, ale jazykom majoritného národa svojej vlasti, lebo je to pragmatické. Ak však chceme, aby sa rusínsky jazyk zachoval aj v ďalekej budúcnosti, je potrebné usilovať sa o jeho záchranu z viacerých dôvodov – z dôvodu uchovania súboru poznania, ktorý so sebou nesie, ale aj z dôvodu uchovania kultúrnej rozmanitosti na Slovensku či v strednej Európe, čo obohatí aj kultúru väčšinových národov, na území ktorých Rusíni žijú. Hoci vzťah jazyka a národa nie je kauzálny, podpora zachovania rusínskeho jazyka v Európe môže pozitívne ovplyvňovať etnickú sebaidentifikáciu jeho nositeľov. 

Leoš Šatava, uznávaný český autor píšuci o národnostných menšinách v Európe (pozri Šatava, 1987a, 1987b, 1994, 1998, 2009, 2022), dokonca rozlišuje pravé národnostné menšiny s presahom či enklávami etník, ktoré majú svoj vlastný štát a presahujú na územie iného štátu, z čoho logicky vyplýva, že etniká bez vlastného štátu by podľa autora nemali byť etnikami v pravom slova zmysle (Šatava, 2022, s. 19). Leoš Šatava etniká bez vlastného štátu považuje za „hendikepované“, pričom sú veľmi rôznorodé a zásadným rozlišujúcim prvkom by mala byť politická sformovanosť a stupeň garantovaných politických, jazykových a kultúrnych práv (Šatava, 2022, s. 19 – 20).

Podľa Toma Triera (1999, s. 9) zas možno národnostné menšiny rozlišovať podľa toho, či majú materské krajiny, ako napríklad Maďari v Rumunsku či na Slovensku, Nemci v Rusku alebo Rusi v Litve. Iné národnostné menšiny nemajú svoj materský štát a môžu žiť buď na území jedného štátu (ako napríklad Korzičania vo Francúzsku), alebo na území dvoch štátov (napríklad Baskovia v Španielsku a vo Francúzsku alebo Frízovia v Nemecku a Holandsku), no iné menšiny žijú roztrúsene na území viacerých štátov, čo je prípad Rusínov v Karpatoch v strednej Európe, ale aj Arománov (Valachov) na Balkáne alebo Rómov po celej Európe. A práve posledná kategória etnických a národnostných skupín je najviac ohrozená asimiláciou, a teda zánikom ich jazyka, ale aj ostatných kultúrnych znakov, ktoré zohrávajú dôležitú úlohu pri odovzdávaní kultúrnej identity národnostnej menšiny budúcim generáciám.

 

1 Kultúrna a jazyková rozmanitosť – základná hodnota demokratickej plurality spoločnosti a kultúrneho dedičstva ľudstva

 

Jazyk a národná identita

Podľa Jiřiny Hůrkovej a Aleny Vodákovej je jazyk systém znakov (primárne zvukových, sekundárne písaných), ktorý primárne slúži na dorozumievanie, čím plní komunikačnú funkciu v určitom spoločenstve. Jazyk národný, ktorým sa dorozumievajú príslušníci určitého národa, je jeden z podstatných znakov (popri znakoch geomorfologických, ekonomických a sociálno-kultúrnych), ktorými sa väčšinou, ale nie vždy, odlišuje jeden národ od druhého národa. Vedomie príslušnosti k istému národu sa okrem iných faktorov (tradície, náboženstvo, územie, podvedomý aj vedomý pocit spolupatričnosti k etnickému celku, prežívanie spoločného osudu, spoločnej histórie atď.) opiera o existenciu a používanie národného jazyka, ku ktorému si vytvárajú príslušníci daného národa počas svojho života citovú väzbu ako k materinskému jazyku. Materinský jazyk je jazyk, ktorým sa jednotlivec naučil hovoriť ako prvým jazykom, v ktorom obyčajne myslí a používa ho každodenne vo svojej rodine, vo svojom súkromí, pretože je mu najbližší. Materinský jazyk svedčí o tom, že jazykové a národné spoločenstvá majú k svojim národným jazykom nielen racionálny vzťah (nástroj myslenia a spoločného dorozumievania), ale i hlboký citový vzťah. Materinský jazyk, ak je aj národným jazykom, má v sebe silu integrovať príslušníkov národa do jedného celku (Hůrková – Vodáková, 1996, s. 458 – 459). V národnooslobodzovacích hnutiach národov sa zrodilo presvedčenie o formotvornej a prevládajúcej úlohe jazyka pri konštituovaní národov. S vývojom spoločnosti aj vied o človeku smerom k 21. storočiu sa vedci zhodujú na tom, že jazyk je dôležitý, dokonca dominantný, no nie jediný faktor tvorby národného povedomia či sebauvedomenia príslušnosti k národnej kolektivite, teda národnej identity.

Slavomír Ondrejovič upozorňuje, že „pri vymedzovaní identity sa často uvádza, že jedným z najrelevantnejších či dominantných znakov identity (personálnej či skupinovej), v našom prípade etnickej identity, je jazyk“ (Ondrejovič, 2008, s. 75), ale moderný lingvistický výskum túto koreláciu nepotvrdil v absolútnom slova zmysle, len v jeho relatívnej miere. Etnicitu je možné chápať ako uvedomenie si a prežívanie príslušnosti k etnickému (národnému) spoločenstvu. Podľa Václava Hubingera etnicitu ako takú možno charakterizovať ako „vzájomne prepojený systém kultúrnych (materiálnych aj duchovných), rasových, jazykových, v niektorých prípadoch i teritoriálnych faktorov, historických osudov a predstáv o spoločnom pôvode, pôsobiacich v interakcii a formujúcich etnické vedomie človeka, jeho etnickú identitu a orientáciu. Pre uznanie uvedených faktorov ako etnicky príznačných je nevyhnutná ich hromadnosť, s ktorou je spojený pocit súnaležitosti, trvalosť (prechádzanie z generácie na generáciu, všeobecná zrozumiteľnosť a prijateľnosť a vzájomná komplementárnosť“ (Hubinger, 1996, s. 276). Ak sa etnická identita medzigeneračne reprodukuje na princípe tradície, zabezpečuje sa tým jej kontinuita a stabilita. „V dôsledku pôsobenia vývinových činiteľov, rôznych migrácií a interetnických vzťahov identita podlieha rozmanitým zmenám v čase a priestore, čoho prejavom sú etnické procesy typu adaptácie, akulturácie, asimilácie a integrácie“ (Ondrejovič, 2008, s. 75).

Pod adaptáciou sociológovia rozumejú „proces aj výsledok procesu zmien v správaní, v štruktúre spoločenských skupín, v sociálnej organizácii alebo v kultúre, ktoré prispievajú k prežitiu, fungovaniu alebo udržiavaniu rovnováhy so sociálnym a prírodným prostredím. Všeobecne je to schopnosť indivídua alebo skupiny prežiť v danom sociálnom a prírodnom prostredí“ (Petrusek, 1996a, s. 40 – 41). Vo vzťahu k etnickej identite je adaptácia viac spojená s jej inštrumentálnym chápaním ako primordiálnym. Človek sa adaptuje na spoločenské prostredie aj tým, že si počas života mení svoju etnickú identitu.

Podľa Lucie Molnár Satinskej (2025) môže mať človek počas života viac národností, podľa toho, či to bolo preňho výhodné alebo nevýhodné v danej životnej etape, ako sa vtedy cítil a k čomu sa hlásil. „Národnosť je veľmi premenlivá kategória, preto sú údaje o materinskom jazyku alebo o používaných jazykoch presnejšie“ (Mikušovič, 2025, s. 21). Tento lingvistický poznatok je dôležitý aj pre Rusínov, aby pochopili, čo v skutočnosti znamená znižovanie počtu obyvateľov na Slovensku, ktorí aktívne používajú rusínsky jazyk ako svoj materinský.

Akulturácia je klasický sociologický pojem, ktorý vede o spoločnosti predložili v roku 1936 R. Redfield, R. Linton a M. J. Herskovits; ďalej G. P. Murdock v roku 1955; G. D. Spindler v tom istom roku; W. Mühlmann, E. W. Müller v roku 1977; A. Smith v roku 1981. Podľa ich názoru dochádza k akulturácii vtedy, keď „skupiny jednotlivcov pochádzajúcich z rôznych skupín vstupujú do stáleho, bezprostredného kontaktu a ten vedie k zmene pôvodných kultúrnych vzorcov správania jednej alebo oboch skupín. Z tohto hľadiska je akulturácia spojená predovšetkým s difúziou kultúrnych prvkov a kultúrnych komplexov a s migráciou etník v priestore“ (Soukup, 1996, s. 47 – 48). Pojem akulturácia znamená proces kultúrnej zmeny vyvolanej difúziou kultúrnych elementov pri kontakte dvoch alebo viacerých pôvodne autonómnych sociokultúrnych systémov.

Ak proces kultúrnej zmeny v istej kultúre, ktorej nositeľom je určitá národná kolektivita, nastáva pod vplyvom silnejšej a dominantnejšej civilizácie, môže dôjsť k modifikácii a transformácii alebo dokonca k úplnej asimilácii kultúrnych vzorcov, hodnôt, ideí pôvodných kultúr, ak je kultúrna zmena nanútená dominantnou civilizáciou pôvodnej civilizácii (Soukup, 1996, s. 48). Asimiláciu je potom možné chápať ako proces, ktorým sa obvykle minoritná alebo migrujúca skupina prostredníctvom kontaktov s väčšou, silnejšou, majoritnou skupinou stáva súčasťou dominantnej skupiny, nositeľky dominantnej kultúry. Asimilácia znamená na jednej strane plnú akceptáciu minoritnej skupiny skupinou majoritnou, na druhej strane znamená plnú akceptáciu kultúry majoritnej skupiny skupinou minoritnou. Proces asimilácie môže byť aspoň čiastočne obojstranným procesom, ak nastane situácia, že minoritná skupina odovzdá niektoré svoje kultúrne znaky majoritnej skupine a tá ich integruje do svojho kultúrneho systému. Plná asimilácia znamená inkorporáciu nových členov do danej spoločnosti tak, že sa vôbec neodlišujú od ostatných členov majoritnej kultúry či civilizácie (Petrusek, 1996b, s. 108). A to je práve prípad Rusínov na Slovensku, ktorí prostredníctvom výborného poznania jazyka svojej vlasti, teda štátneho slovenského jazyka, sa tak inkorporujú do života slovenskej spoločnosti, že málokto z členov majority pozná, že mnohí Rusíni nie sú etnickí Slováci. Stáva sa to z vôle samotných Rusínov, ktorí chcú byť považovaní za Slovákov, lebo sami sa za nich považujú. Ovládanie spisovného slovenského jazyka je v danom prípade tým dominantným znakom, ktorý slúži mnohým Rusínom na Slovensku (v prevažnej miere najmä ich nastupujúcim generáciám) v tom, ako pretransformovať vo svojom myslení aj cítení svoju pôvodnú rusínsku etnickú identitu na novú, slovenskú .

Ak hovoríme o akulturácii v zmysle prenášania slovenského jazyka ako významného kultúrneho elementu zo slovenského prostredia do rusínskeho, keď si príslušníci rusínskej národnostnej menšiny osvojujú slovenský spisovný jazyk dobrovoľne a mimovoľne, lebo žijú v slovenskom spoločenskom kontexte a nasávajú ho vo svojich životoch každodenne a podvedome až tak, že pritom si neosvojili svoj pôvodný, rusínsky materinský jazyk, vtedy ide o asimiláciu Rusínov s väčšinovým národom, na území ktorého žijú. Ak hovoríme o akulturácii ako o vzájomnom ovplyvňovaní oboch kultúr žijúcich teritoriálne vedľa seba, potom vidíme viacero rusínskych kultúrnych znakov v slovenskej kultúre. Najrozšírenejším je preberanie rusínskeho spievaného folklóru do východoslovenského alebo slovenského folklóru vôbec. Známe je preberanie rusínskych kolied slovenskými ľudovými spevákmi či speváčkami. V ostatnom čase koluje pred Vianocami v slovenských rádiách jedna z najznámejších rusínskych kolied Koly jasna zvizda (Коли ясна звізда) v slovenskom preklade Keď tá jasná hviezda, pričom na internete je uvádzaná ako slovenská koleda s mnohými variantmi vo východoslovenských nárečiach. Uvádzame na porovnanie slovenský aj rusínsky text tejto koledy.

           Keď tá jasná hviezda

  • Keď tá jasná hviezda z neba zasvietila,

[: vtedy panenka Mária Synka porodila. :]

  • Keď ho porodila, takto mu spievala,
    [: Hajaj, búvaj, Synáčik môj, aj ja by som spala. :]
  • Ach, mamička moja, počkajte chvíľočku,
    [: však vám ja donesiem z raja (mäkkú) perinôčku. :]
  • Ach, synu môj milý, či bys´ to urobil?
    [: Ešte len jedna hodinka, čo si sa narodil. :]
  • Ach, mamička moja, či o tom neviete,
    [: že som stvoril nebo i zem, i všetko na svete? :]…

Rusínsky text tejto koledy býva uvádzaný aj ako staroslovanský text. Keďže ide o ľudovú koledu, nevedno, odkedy ju Rusíni spievajú, možno naozaj až z čias staroslovanských. Okrem Rusínov a Slovákov túto koledu spievajú aj Ukrajinci, možno ovplyvnení podkarpatským rusínskym folklórom, tak ako Rusíni často spievajú ukrajinské piesne o kozákoch ako svoje ľudové piesne. Rusíni na Slovensku, v juhovýchodnom Poľsku a na Podkarpatsku ju spievajú ako svoju starodávnu koledu týmito slovami:

           Koly jasna zvizda

  • Koly jasna zvizda z neba zasvityla,
    [: vtohdŷ Prečistaja Ďiva Sŷna porodyla. :]
  • Jak ho porodyla, tak Jemu spivala,
    [: Ľuľaj, ľuľaj, Sŷne Božŷj, bo ja bŷ barz (vže) spala. :]
  • Počekaj, mamočko, jednu hodynočku,
    [: dokŷ ja Tobi prynesu z raja perynočku. :]
  • Oj, Sŷnu, mij Sŷnu, ci bŷ Tŷ tak zrobyv,
    [: ne mynula hodynočka, jak Tŷ s´a narodyv. :]
  • Mamko moja ľuba, ci bŷ Tŷ viryla,

    [: že ja stvoryv nebo, zemľu i všŷtko stvoriňa. :]

  • I všŷtko stvoriňa, travu i koriňa,
    [: išči tu jasnu zornic´u, što v nebi svityla. :]
  • Voz´myj, Petre, trubu, zatrub Panu Bohu,
    [: že s´a Sŷn Božŷj narodyv, slava Panu Bohu. :]…

Keďže slovenská alebo východoslovenská verzia tejto koledy sa začala spievať len nedávno a jej slovenské slová sú takmer totožné s rusínskymi, nemožno ju podľa nášho názoru považovať (ako uvádzajú internetové zdroje) za slovenskú koledu, pretože Rusíni ju spievajú odnepamäti. Ako uvádza Dominika Sakmárová zo Spišského Podhradia, slovenská sinologička a zároveň zberateľka východoslovenských krojov (najmä zo Spiša), ako aj tradícií, zvykov a ľudových piesní z východného Slovenska, „Slovensko je z kultúrneho hľadiska natoľko rozmanité (stačí podľa nej prejsť dva kopce a už sa tam obliekajú a spievajú inak – pozn. Ľ. K.), že žiadne ,jednotné slovenské‘ neexistuje. Nie je hanba, že melódiu na pesničku sme si požičali z Maďarska, časť kroja z Poľska a slová od Nemcov. Práve to, ako sme to dokázali skĺbiť a prijať za svoje, je úžasné“ (Vrablicová, 2025, s. 31). Dominika Sakmárová je polovičná Rusínka, jej otec je Rusín z Oľšavice, rusínskej obce na Spiši pri Levoči, no sama sa považuje viac za Spišiačku (t. j. Slovenku) ako za Rusínku. Napriek tomu bola chvíľu členkou Rusínskeho tria a krásu rusínskych ľudových piesní spolu s Dominikou Novotnou, ktorá trio založila, a Simonou Morozovou šírila aj v televíznej súťaži Zem spieva.

Možno najbizarnejším akultúrnym prenosom z rusínskej kultúry do slovenskej je prevzatie vojenskej piesne z čias prvej svetovej vojny, ktorú podľa legendy zložil šumiacky vojak v predtuche smrti – Na tij rus´kij zemly, čo Wikipédia nesprávne preložila, že daný vojak bol postrelený „na ruskom fronte“. Je to zásadné nepochopenie rusínskeho adjektíva „rus´kŷj“, ktoré vysvetľujeme v úvode tejto práce. Na „tij rus´kij zemly“ znamená po slovensky na „tej rusínskej či rusnáckej zemi“. Prekvapujúce možno pre väčšinu Slovákov bude zistenie, že ide o pôvodnú, staršiu verziu slovenskej ľudovej piesne z Horehronia (konkrétne zo Šumiaca) – Na Kráľovej holi. Známou sa táto pieseň stala najmä vďaka filmu Zem spieva (1933) od Karola Plicku. V pôvodnej verzii textu sa však v prvej slohe uvádza, že strom zelený má vrch naklonený do „šumiackej“, nie „do slovenskej zemi“. V rusínskej verzii sa práve na začiatku spieva „Na tij rus´kij zemly“ („На тій руській земли“). Zmenený text slovenskej verzie piesne sa prvýkrát objavil práve v spomínanom filme Zem spieva. Podľa iného výkladu je to pieseň odsúdenca pred popravou. Strom s nakloneným vrchom predstavuje šibenicu. Pieseň v rusínskej verzii je možné vypočuť si na natočenom výchovnom koncerte v SNM – Múzeu rusínskej kultúry v Prešove z decembra 2020 počas pandémie, keď bolo múzeum nútené zatvoriť svoje dvere pre verejnosť. Zamestnancov múzea to inšpirovalo tvoriť výstupy pre verejnosť na svojej youtubovej stránke. Natočili aj video s názvom Výchovný koncert – Rusínske piesne na Slovensku, kde je zaznamenaná aj pieseň Na tij rus´kij zemly. O tom, že bola predchodkyňou piesne Na Kráľovej holi, na danom videu spočiatku hovorí Jana Truščinská, kultúrno-propagačná manažérka múzea (0.30 – 1.10 min). Ako rusínsku vojenskú pieseň je možné vypočuť si ju na tom istom videu v podaní Mareka Mochnáča v klavírnom sprievode Ľubov Hunder, zaslúžilej umelkyne Ukrajiny (1.11 – 3.45 min). Na porovnanie uvádzame slová slovenskej ľudovej piesne a rusínskej vojenskej piesne zo Šumiaca z čias prvej svetovej vojny s rusínskymi slovami s rovnakou melódiou. Rusínske slová zapisujeme v latinke, aby si ich mohli prečítať aj tí, ktorí nepoznajú azbuku:

      Na Kráľovej holi

  • [: Na Kráľovej holi stojí strom zelený. :]

    [: Vrch má naklonený, vrch má naklonený,

        vrch má naklonený k tej slovenskej zemi. :]

  • [: Odkážte, odpíšte tej mojej materi, :]

    [: že mi svadba stojí, že mi svadba stojí,

      že mi svadba stojí na Kráľovej holi. :]

  • [: Odkážte, odpíšte mojim kamarátom, :]

    [: že už viac nepôjdem, že už viac nepôjdem,

      že už viac nepôjdem na fraj za dievčaťom. :]

  • [: Na nebi hviezdičky sú moje družičky :]

    [: a guľa z kanóna a guľa z kanóna

      a guľa z kanóna, to je moja žena. :]

Pozn.: V originálnom texte je druhá sloha treťou. Nepoužívaná pôvodná druhá sloha:

2. [: Stojí mi tam, stojí, smutná, neveselá, :]

    [: šibenička moja, šibenička moja,

      šibenička moja z kresaného dreva. :]

        Na tij rus´kij zemly

  • [: Na tij rus´kij zemly stojiť strom zelenŷj. :]

    [: pid nym ležŷť vojak, pid nym ležŷť vojak,

      pid nym ležŷť vojak ťažko poranenŷj. :]

  • [: Odpyšte, odkažte do mojej matery, :]

    [: že mi svaďba stojiť, že mi svaďba stojiť,

      že mi svaďba stojiť na tij rus´kij zemly. :]

  • [: Na nebi zvizdočkŷ, to moji družočkŷ, :]

    [: a kuľa z kanona a kuľa z kanona

      a kuľa z kanona, to je moja žena. :]

Pri dokončievaní tejto knihy som sa veľa dozvedela od svojej novej kolegyne Jaroslavy Rusinkovej z Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied v Bratislave. Z našej spoločnej e-mailovej komunikácie vzišlo aj toto jasné definovanie vzťahu jazyka a etnického povedomia.

„Vo všeobecnosti sa uznáva, že jazyk má pozitívny vplyv na zvyšovanie národného sebauvedomenia, na uvedomenie si vlastnej etnicity. Tento vzťah však nie je absolútny, je relatívny, keďže existujú ľudia hovoriaci po rusínsky, ale národnosťou sa cítia Ukrajinci. Alebo ľudia hovoriaci po rómsky, ktorí sa cítia Slovákmi. Jazyk jednoducho nemožno používať na zaradenie niekoho k istej národnosti. A naopak, jazyk sa nesmie používať na vylúčenie niekoho z národného spoločenstva, napr. ak niekto je Slovák a hovorí po maďarsky a je vylučovaný zo slovenského národného prostredia alebo ak niekoho, kto hovorí po slovensky, vylučujeme z rusínskeho národa. Ide o nepomer medzi identitou, ktorú my sami pociťujeme, a medzi identitou, ktorá nám je prisudzovaná či pripisovaná zvonku. Napríklad potomkovia rasovo zmiešaných manželstiev/partnerstiev. Černosi, mulati, Arabi, Vietnamci, ktorí sa narodili na Slovensku, hovoria po slovensky, poznajú len slovenskú kultúru, cítia sa Slovákmi, ale aj tak sú odmietaní v slovenskom prostredí na základe farby pleti. Aj keď hovoria spisovne po slovensky.

Človek má ideálnu predstavu o tom, že jeden národ sa rovná jeden jazyk. Reálne však môže byť aj bilingválny alebo aj multilingválny a používať dva jazyky alebo viac jazykov rovnocenne. Znamená to, že vzťah národa a jazyka nie je kauzálny, ale nevylučuje sa, že pozitívny vzťah k jazyku má pozitívny vplyv aj na vnímanie vlastnej etnicity. Národnostné povedomie má pozitívny vplyv na vznik spisovných jazykov (tak ako to bolo u Slovákov v 19. storočí alebo u Rusínov v roku 1995). V pokodifikačnom období sa však zanikajúci jazyk musí zdôvodňovať aj inak.“

Aj podľa profesora Slavomíra Ondrejoviča (2008, s. 79) je jazyk dôležitý pre etnickú identitu. „Jazyk možno chápať ako etnosignifikatívny znak, najčastejšie ako najdominantnejší príznak vo vejáre tých znakov, ktoré tvoria etnickú identitu. Najmä v súvislosti s utváraním moderných európskych štátov sa filozofi, dejepisci, politici a jazykovedci od začiatku pokúšali ,koncipovať‘ obyvateľstvo istého teritória ako národ. Pritom dôležitými znakmi boli jazyk, vlastné pomenovanie, územie, pôvod, náboženstvo, zákonodarstvo a správa, vedomie o spoločnej historickej minulosti (spoločný ,osud‘), odev, isté morálne vlastnosti a pod. (…) Niet pochýb, že vyzdvihnutie iba jediného znaku alebo iba niektorých znakov vedie k väčšiemu či menšiemu skresľovaniu. Lingvistika pritom dávno poukazovala na to, že prinajmenšom od čias politického zrodu Európy národov sú jazyky v tejto funkcii samy osebe nedostačujúce. Veď jazyky, ako napr. angličtina, francúzština, taliančina, španielčina, portugalčina a arabčina, no aj mnohé ďalšie v Európe a vo svete, sa vyznačujú plurilingválnosťou či dokonca ,plurinárodnosťou‘. Znamená to, že tieto jazyky sa používajú vo viacerých krajinách vo viac alebo menej odlišných varietách a uplatňujú sa v odlišných centrách.“

Za dominantný i diferencujúci, no nie jediný znak etnicity, ako je uvedené vyššie, býva označovaný jazyk, ktorý je v tomto zmysle chápaný aj ako kultúrny kapitál etnika (Šatava, 2009, s. 37). V demokratických politických režimoch sú podľa Leoša Šatavu etnické a jazykové menšiny chápané ako „kultúrne dedičstvo ľudstva“ (Šatava, 2009, s. 46), a keďže sa každé dva týždne stratí nejaký jazyk na Zemi, snaha o zachovanie etnických a jazykových menšín je chápaná paralelne s ekologickými snahami o záchranu čo najväčšieho počtu rastlinných a živočíšnych druhov na Zemi. Britský lingvista N. Denison nachádza dokonca paralelu medzi hnutím Greenpeace a ním podporovaným hnutím Greenspeech (Zima, 2002, s. 46), pretože vychádza z postulátu, že bohatstvo sveta nespočíva v uniformite, ale v čo najväčšom počte alternatív a v paralelnej existencii rôznych foriem ľudskej kultúry (Šatava, 2009, s. 46).

Rovnako ako Jaroslava Rusinková či Slavomír Ondrejovič, aj český autor Leoš Šatava poukazuje na fakt, že jazyk nie je a nemôže byť vo vede ponímaný ako jediný znak etnicity, no môže ísť o hlavný či dominantný znak (Šatava, 2009, s. 37 – 46; 2022, s. 177). Konštatuje tak na základe faktu, že jazyková asimilácia nemusí vždy viesť zákonite aj k národnej asimilácii. Z lingvistického hľadiska podľa daného autora jazyk nemusí byť nositeľom etnického sebauvedomenia alebo, naopak, etnické vedomie môže existovať aj pri absencii svojbytného jazyka (Šatava, 2022, s. 177). V európskych podmienkach nemusí existovať jednoznačná väzba medzi etnicitou a jazykom. Prihlásenie sa k národnej príslušnosti nemusí podľa Leoša Šatavu (2009, s. 37) nevyhnutne súvisieť so znalosťou príslušného jazyka. Poznanie jazyka však zohráva podľa Leoša Šatavu mimoriadne silnú emocionálnu úlohu. Áno, v Európe sú príklady tejto skutočnosti (Rakúšania hovoria po nemecky, no netvoria nemeckú kultúru, Švajčiari hovoria po nemecky, francúzsky, taliansky, no nepatria k národom, ktoré sú nositeľmi týchto jazykov, príklad Írov tiež poukazuje na fakt, že strata vlastného jazyka nemusí znamenať automaticky zánik národa). Dôležitá je však iná skutočnosť. S vymiznutím jazyka vymizne nevyhnutne aj súbor poznatkov, ktoré si nositelia daného jazyka postupne počas stáročí prostredníctvom jazyka vybudovali.

V prípade menšinových etník je potreba samoidentifikácie oveľa citlivejšou než v prípade štátotvorných národov, ktoré tvoria vo vzťahu k týmto etnikám národnú a štátnu majoritu. S vlastným etnickým sebauvedomením v prípade etnických-minorít môžu byť spojené také problémy, ktoré si majorita vôbec nemusí uvedomovať – napríklad neovládanie štátneho jazyka alebo, naopak, neovládanie materinského jazyka u nastupujúcich generácií menšinového národa či národnosti, alebo neovládanie materinského jazyka v jeho písomnej podobe u príslušníkov menšinového národa v rámci všetkých generácií , ako je to u Rusínov na Slovensku. Častou otázkou u Rusínov na Slovensku je otázka jazyka, v ktorom manželia Rusíni majú vychovávať svoje deti. Po slovensky alebo po rusínsky? Majú sa dožadovať toho, aby ich deti mohli navštevovať národnostné školy s rusínskym vyučovacím jazykom? Ako si majú hľadať svojho životného partnera/svoju životnú partnerku? Z radov majority či vlastnej minority? Bude ich partner/partnerka gréckokatolíckeho, pravoslávneho vyznania alebo bez vierovyznania? Uvažujú tak vôbec príslušníci rusínskej menšiny v súčasnosti? S týmito a ďalšími otázkami súvisí aj problém prežitia rusínskeho minoritného etnika, jeho pretrvania ako menšinového národa v strednej Európe v prostredí silnejších národných a štátnych majorít (Slovákov, Poliakov, Ukrajincov, Maďarov, Rumunov). Uvedené otázky si príslušníci etnickej väčšiny vôbec neuvedomujú, prehliadajú ich a nepovažujú ich za dôležité. Často podceňujú alebo dokonca aj zámerne neriešia otázky nedostatočného prezentovania menšinovej kultúry v médiách, a ak aj umožnia jej mediálnu prezentáciu, tak nie v dostatočne vyhovujúcom vysielacom čase pre predstaviteľov menšiny (vysielanie buď skoro ráno, alebo neskoro večer), prípadne ide o prezentáciu v obmedzenom vysielacom čase, v obsahovej skladbe a v štruktúre vysielacieho programu, ktoré nie sú pre menšinu vyhovujúce (napríklad zrušenie literárno-dramatickej redakcie v rusínskom vysielaní rádia Patria.).

Na Slovensku od roku modernej samostatnej štátnosti, teda od 1. 1. 1993, ani jedna vládna garnitúra nebola ochotná formulovať a prijať zákon o národnostných menšinách, ktorý by bol ústretový voči menšinám v SR, a to len preto, že sú príslušníkmi privilegovanej národnej väčšiny. To znamená, že väčšina, na území ktorej zvyčajne menšiny žijú, sa nezaujíma o podstatné problémy prežitia svojich menšín, pretože na ne nenazerá ich optikou, ale tou svojou, a často nechápe, že je aj v jej záujme, aby národnostné menšiny prežili, a to pre kultúrnu a spoločenskú pestrosť priestoru, ktorý spolu obývajú.

Kultúrna pestrosť vždy obohacuje každú kultúru, to znamená aj kultúru na Slovensku. Heslá typu „na Slovensku po slovensky“ sú vyjadrením nacionalistických obáv, ale aj nepochopenia tejto síce stáročnej, no toľkokrát v ľudských dejinách pošliapavanej historickej reality. Podľa Miroslava Černého, českého etnolingvistu a amerikanistu zaoberajúceho sa jazykmi a kultúrou Indiánov hlavne v severnej Amerike, bol multilingvizmus v histórii ľudstva oveľa prirodzenejší ako jednojazyčnosť (cit. podľa Gettinga, 2025, s. 30). Ak nacionalizmus majority nechápe význam kultúrnej, a teda národnostnej rozmanitosti pre samotnú majoritu, je to jej obmedzenie. No ak nechápu dokonca niektoré menšiny význam svojej výnimočnosti pre kultúrnu rozmanitosť ľudstva, je to najviac na ich škodu z hľadiska zachovania ich kultúry pre budúce generácie.

Prečo je teda také dôležité pochopiť význam zachovania kultúrnej, a teda i národnostnej plurality a rôznorodosti aj pre menšiny, aj pre väčšiny v súčasnom svete? Podľa Miroslava Černého (2022; 2025) prijímame materinský jazyk od počiatku s materským mliekom. Jazyk nás integruje do nášho aj okolitého sveta. Lingvisti podľa slov Miroslava Černého, českého lingvistu zaoberajúceho sa vymierajúcimi, hlavne indiánskymi jazykmi vo svete, definujú jazyk v prvom rade ako jazykový kód, ktorý nosíme v sebe. V druhom rade je jazyk rečou, ktorou jazykový kód zvonkajškujeme, externalizujeme, dorozumievame sa ním s okolitým svetom, a to ústne alebo písomne. V treťom rade je jazyk základnou výbavou človeka ako kultúrnej bytosti, je to jeho schopnosť naučiť sa akýkoľvek jazyk na svete (cit. podľa Gettinga, 2025, s. 30), v prvom rade svoj vlastný, materinský jazyk. Hlavnou funkciou jazyka je komunikácia, je jej nástrojom, zároveň je aj nástrojom na vyjadrovanie emócií, spôsobu myslenia, ale aj spoločenského zaradenia, sociálneho statusu. Bez jazyka by človek nebol človekom. Bez človeka by však, samozrejme, nebolo článkovanej, artikulovanej reči, nášho ľudského jazyka. Jazyková pestrosť na Zemi je aj jej kultúrnou pestrosťou, a ak podľa údajov UNESCO každé dva týždne zanikne jeden jazyk a polovica zo sedemtisíc jazykov, ktorými sa ešte na Zemi hovorí v súčasnosti, zanikne v priebehu niekoľkých málo generácií, tak sa s nimi postupne vytráca aj mnohorozmernosť kultúrneho dedičstva ľudstva ako takého (cit. podľa Gettinga, 2025, s. 28), nielen jednotlivých kultúr a národov, ich nositeľov. Preto by sa na úrovni medzinárodných organizácií, akými sú UNESCO, OSN, Rada Európy a pod., ale aj na úrovni národných demokratických inštitúcií (vlád, parlamentov, lokálnych zastupiteľstiev demokratických krajín) malo hovoriť o potrebe chrániť zanikajúce alebo vymierajúce jazyky. Takýto prístup k národnostnej politike nám na Slovensku veľmi chýba. Slovensko okrem svojej prírodnej rozmanitosti a krásy je bohaté aj vďaka svojej multietnicite. Zdá sa však, že slovenské politické elity nebojujú za jej zachovanie s takou vehemenciou a silou, ako by si všetky národy a národnosti na území Slovenska zaslúžili.

 

LITERATÚRA

BARNA, F., ed., 1994. Rusíni. Otázky dejín a kultúry./Русины: Вопросы історії і културы. Zborník referátov z vedeckej konferencie Rusíni v dobe slovanského obrodenia. (Bardejovské Kúpele, 15. – 16. 10. 1994). Prešov: Rusínska obroda. 136 s. ISBN 80-88769-11-6.

ČERNÝ, M., 2025. Naučit se znovu mluvit. Praha: Akropolis. 132 s. ISBN 978-80-74705-40-3.

ČERNÝ, M., 2022. Němá planeta. Zpráva o našem umlkajícím světě. Praha: Togga. 129 s. ISBN 978-80-7476-220-8.

Fábry, V., 1995. Trianon, Helsinky a menšiny. O menšinách pre menšiny. Rusínska verzia. Bratislava: Ministerstvo kultúry SR, edícia Porozumenie, Pro Slovakia, vyd. Kubko Goral. 16 s. Registračné číslo MK SR: 1267/95 zo dňa 7. 6. 1995.

GEIST, B., 1992. Akkulturace/Akkulturácia. In: Sociologický slovník. Praha: Victoria Publishing, a. s., s. 19. ISBN 80-85605-28.7.

GETTING, P., 2025. Keď vymrú indiánske jazyky, zmiznú aj ich poznatky (Alarmujúca je situácia na celom globalizovanom svete). In: Magazín Víkend. Príloha denníkov SME a Korzár. 17. 10. 2025, č. 40, s. 24 – 31, ISSN 1335-440X.

HUBINGER, V., 1996. Etnicita. Etnikum. In: M. Petrusek, red. Veľký sociologický slovník I. Praha: Univerzita Karlova, Nakladatelství Karolinum, Sociologický ústav SAV, s. 276 – 278. ISBN 80-7184-164-1.

HŮRKOVÁ, J. – VODÁKOVÁ, A., 1996. Jazyk. Jazyk mateřský. Jazyk národní. In: M. Petrusek, red. Veľký sociologický slovník I. Praha: Univerzita Karlova, Nakladatelství Karolinum, Sociologický ústav SAV, s. 458 – 459. ISBN 80-7184-164-1.

KŁOSKOWSKA, A., 1967. Masová kultura. Praha: Svoboda. 271 s.

KOVÁČ, D., 1993. Národnostné menšiny na križovatke medzi vnútornou a zahraničnou politikou. In: Ľ. Haraksim, zost. Národnosti na Slovensku. Bratislava: VEDA, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, Historický ústav SAV. s. 9 – 18. ISBN 80-224-0247-8.

KRÁĽOVÁ, Ľ., 2004. Vybrané kapitoly zo sociológie. Košice: Univerzita P. J. Šafárika v Košiciach, Fakulta verejnej správy, Katedra sociálnych vied. 1. vydanie. 150 s. ISBN 80-7097-545-8.

KRÁĽOVÁ, Ľ., 2006. Vybrané kapitoly zo sociológie. Košice: Univerzita P. J. Šafárika v Košiciach, Fakulta verejnej správy, Katedra sociálnych vied. 2. vydanie. 158 s. ISBN 80-7097-616-0.

KRÁĽOVÁ, Ľ., 2007. Sociálne inštitúcie (Politika, Náboženstvo, Rodina). Prešov: KM-Systém, s. r. o. 255 s. ISBN 978-80-85357-05-9.

MIKUŠOVIČ, D., 2025. Lucia Molnár Satinská: Bratislava bola vždy viacjazyčná. In: Denník N, 23. 12. 2025, s. 20 – 21. ISSN: 1339-844X.

MOLNÁR SATINSKÁ, L., 2025. Maďarčina v Bratislave. Príbeh jazyka a viacjazyčnosti. Bratislava: Slovart. 228 s. ISBN 978-80-556-6644-0.

ONDREJOVIČ, S., 2008. Jazyk, veda o jazyku, societa. Sociolingvistické etudy. 304 s. Bratislava: VEDA, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra. ISBN 978-80-224-0994-0.

PETRUSEK, M., 1996a. Adaptace. In: M. Petrusek, red. Veľký sociologický slovník I. Praha: Univerzita Karlova, Nakladatelství Karolinum, Sociologický ústav SAV, s. 40 – 41. ISBN 80-7184-164-1.

PETRUSEK, M., 1996b. Asimilace. In: M. Petrusek, red. Veľký sociologický slovník I. Praha: Univerzita Karlova, Nakladatelství Karolinum, Sociologický ústav SAV, s. 108. ISBN 80-7184-164-1.

PETRUSEK, M., 1996c. Koheze skupinová. In: M. Petrusek, red. Veľký sociologický slovník I. Praha: Univerzita Karlova, Nakladatelství Karolinum, Sociologický ústav SAV, s. 498. ISBN 80-7184-164-1.

PLIŠKOVÁ, A., 2015. Rusínsky jazyk v kontexte Európskej charty regionálnych alebo menšinových jazykov. In: К. Копорова, ед. Русиньскый літературный язык на Словакії. 20 років кодіфікації. Rusínsky spisovný jazyk na Slovensku. 20. výročie kodifikácie. The Rusyn literary language in Slovakia. 20th anniversary of its codification. Зборник рефератів з IV. Міджінародного конґресу русиньского языка. Пряшів, 23. – 25. 09. 2015. Пряшів: Пряшівска універзіта в Пряшові – Інштітут русиньского языка і културы, s. 202 – 231. ISBN 978-80-555-1521-2.

SOUKUP, V., 1996. Akulturace. In: M. Petrusek, red. Veľký sociologický slovník I. Praha: Univerzita Karlova, Nakladatelství Karolinum, Sociologický ústav SAV, s. 47 – 48. ISBN 80-7184-164-1.

ŠATAVA, L., 1987a. Autochtonní malá etnika v Evropě. Část 1. Zpravodaj sítě vědeckých informací pro etnografii a folkloristiku. Praha: Ústav pro etnografii a folkloristiku Československé akademie věd – oborové středisko vědeckých informací. 89 s.

ŠATAVA, L., 1987b. Autochtonní malá etnika v Evropě. Část 2. Zpravodaj sítě vědeckých informací pro etnografii a folkloristiku. Praha: Ústav pro etnografii a folkloristiku Československé akademie věd – oborové středisko vědeckých informací. 103 s.

ŠATAVA, L., 1994. Národnostní menšiny v Evropě. Encyklopedická příručka. Praha: Ivo Železný. 387 s. ISBN 80-7116-375-9.

ŠATAVA, L., 1998. Rusíni – zrození národa? In: Studia Ethnographica XI, AUC, Philophica et Historica 5, s. 69 – 77.

ŠATAVA, L., 2009. Jazyk a identita etnických menšin. Možnosti zachování a revitalizace. Praha: Sociologické nakladatelství. 215 s. ISBN 978-80-86429-83-0.

ŠATAVA, L., 2022. Etnika bez státu a regionální jazyky v Evropě. Rozměry asimilace a revitalizace – 56 případů. Praha: Nakladatelství Єpocha. 312 s. ISBN 978-80-278-0084-1.

TRІЕR, T./Трієр, Т., 1999. Introduction: Rusyns, Minority Rights and the Integration of Europe/Русины, права меншин і інтеґрація Европы. Іn: T. Trier, ed. Focus on the Rusyns. International Colloquium on the Rusyns of East Central Europe. Copenhagen: The Danish Cultural Institute, s. 1 – 13./T. Трієр, ред. Заміряне на Русинів. Меджінародный семінар о русиньскых меншинах/о Русинах у выходосередній Европі. Кодань: Даньскый інштітут културы, с. 1 – 12. ISBN 87 7429 094 0.

VRABLICOVÁ, P., 2025. Z východu na východ. Rozhovor s Dominikou Sakmárovou. In: Nota Bene, 10/2025, č. 291, s. 29 – 31. ISSN 1335-9169.

Internetové zdroje:

270/1995 Z. z. – Zákon Národnej rady Slovenskej republiky z 15. novembra 1995 o štátnom jazyku Slovenskej republiky [online]. [cit. 2025-05-15]. Dostupné na: https://www.slov-lex.sk/ezbierky/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/270/

184/1999 Z. z. – Zákon Národnej rady Slovenskej republiky z 10. júla 1999 o používaní jazykov národnostných menšín [online]. [cit. 2025-05-15]. Dostupné na: https://www.slov-lex.sk/ezbierky/pravne-predpisy/SK/ZZ/1999/184/

Európska charta regionálnych alebo menšinových jazykov. Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky. In: Zbierka zákonov č. 588/2001. Čiastka 229, s. 6055 – 6071. [online]. [cit. 2025-05-15]. Dostupné na: https://cloud2n.edupage.org/cloud/EUROPSKA-CHARTA-regionalnych-alebo-mensinovych jazykov.pdf?z%3APyV6EOdvB%2BZoS5dEuWjTU%2FWVfD%2BlHswiIu3SYlm2w49yiSD7ifT1uQSaj3TbGAvq

Keď tá jasná hviezda [online]. [cit. 2025-12-25]. Dostupné na: https://pesnicky.orava.sk/component/mjoosic/?view=song&id=11805:ked-ta-jasna-hviezda

Kedi jasna hvizda z ňeba vichodzila – koleda, Ľudové piesne a koledy [online]. [cit. 2025-12-25]. Dostupné na: https://hudba.zoznam.sk/akordy/piesen/kedi-jasna-hvizda-z-neba-vichodzila-koleda/

Kedy jasna hvizda z ňeba višvicila [online]. [cit. 2025-12-25]. Dostupné na: https://www.videorohal.com/text/kedy-jasna-hvizda-z-neba-visvicila/986

Kandráčovci a Dominika Novotná – Koly jasna zvizda. [online]. [cit. 2025-12-25]. Dostupné na: https://www.youtube.com/watch?v=8DNnJ2_94e8.

Колядка Коли ясна звізда – слова і ноти [online]. [cit. 2025-12-25]. Dostupné na: https://www.youtube.com/watch?v=YmkDyh_SuiI;

Na Kráľovej holi. [online]. [cit. 2025-05-15]. Dostupné na: https://sk.wikipedia.org/wiki/Na_Kr%C3%A1%C4%BEovej_holi

Na Kráľovej holi – FS Šumiačan. [online]. [cit. 2025-05-15]. Dostupné na: https://www.youtube.com/watch?v=zN-75vdMWcw

Pieseň Koli jasna zvizda. 1699, starosloviensky text [online]. [cit. 2025-12-25]. Dostupné na: https://gospel.spevy.sk/songs/1699/reflect

Rusínske piesne na Slovensku. Русиньскы співанкы на Словакії. [online]. [cit. 2025-05-15]. Dostupné na: https://www.youtube.com/watch?v=x0QaCfHT_30&t=213s

Rusínske trio – Zem spieva – Finále. [online]. [cit. 2025-12-25]. Dostupné na: https://www.youtube.com/watch?v=hfrmg8sjby8

Ústava Slovenskej republiky. In: Zbierka zákonov č. 460/1992 Zb. Časová verzia predpisu účinná od 01. 01. 2025 do 31. 10. 2025. [online]. [cit. 22-04-10]. Dostupné na: https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/

Výnimočnosť, krása trojhlasu v rusínskych piesňach. [online]. [cit. 2025-12-25]. Dostupné na: https://www.rusyn.sk/vynimocnost-krasa-trojhlasu-v-rusinskych-piesnach/

Закарпатские колядки 2015 (Коли звізда ясна). [online]. [cit. 2025-12-25]. Dostupné na: https://www.youtube.com/watch?v=NpsdToTg6cw,

Späť na články