Zabudnutý Pavel Cibere, právnik, politik a učiteľ, významný Rusín z Podkarpatskej Rusi

Pavel Cibere sa narodil 5. mája 1910 v rusínskej obci Zaluž na Podkarpatsku, neďaleko do Mukačeva, v župe Bereh, v Rakúsko-Uhorsku. Zomrel 28. júla 1979 v Mukačeve, už v Ukrajinskej sovietskej socialistickej republike ako 69-ročný.

Bol to významný podkarpatský rusínsky politik, diplomat, právnik, učiteľ a filantrop.

Rodina a štúdiá

Pochádzal z mnohodetnej vidieckej rusínskej rodiny. Otcovi sa nedarilo v súkromnom gazdovaní, preto sa za prvej ČSR zamestnal v štátnych československých službách ako cestár a opravoval štátne cesty. Pavel bol šiestym dieťaťom zo siedmich. Dobre sa učil, preto sa starší brat Fedor prihovoril u rodičov, aby ho poslali študovať. V Zaluži ukončil 4 roky ľudovej školy, potom v Mukačeve absolvoval osemročné reálne rusínske gymnázium (1922–1930), kde sa, podľa všetkého naučil väčšinu z ôsmich jazykov, ktoré ovládal. Potom pokračoval vo svojich štúdiách na Právnickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe (1930–1935), kdе v roku 1936 dosiahol titul doktora práv (JUDr.). Jeho brat Fedor (Teodor) sa medzi tým už stal gréckokatolíckym duchovným (vyštudoval gréckokatolícky seminár v Prešove) a finančne Pavla na štúdiách v Prahe podporoval.

Pavel bol talentovaný vo viacerých oblastiach, ovládal, ako už bolo uvedené, osem jazykov, okrem svojho materinského rusínskeho jazyka, ovládal aj ukrajinský, maďarský, český, slovenský, srbochorvátsky, francúzsky a anglický jazyk.

Už počas štúdia v Prahe vstúpil do sociálno-demokratickej strany a bol aktívny v mnohých organizáciách karpatoruských študentov, napríklad v Obrodení. Bol účastníkom pacifistických a antifašistických kongresov v Prahe, Paríži, vo Viedni či v Belehrade.

Spoločenský aktivita, politik, diplomat

Po ukončení štúdií v Prahe pracoval ako právnik v „zemskom‟ (krajskom) úrade Podkarpatskej Rusi v Užhorode. Bol rusofilsky orientovaný a mimoriadne sociálne angažovaný: redigoval časopis  Právo (1937), organizoval Spoločnosť karpatorusských právnikov, ktoré najchudobnejším obyvateľom Podkarpatska dávalo právne služby zadarmo. Založil aj Spoločnosť priateľov Podkarpatskej Rusi, ktorá obnovila svoju činnosť v Prahe po roku 1990 a funguje dodnes. V roku 1936 inicioval vytvorenie vzdelávacej organizácie Russká ľudová univerzita, ktorá okrem užhorodskej centrály mala filiálky aj v Chuste a v Prešove.

Počas najväčšej politickej krízy prvej Československej republiky v rokoch 1938 – 1939 Pavel Cibere vystupoval na Podkarpatsku ako protivník promaďarskej politiky Andreja Brodija a Štefana Fencyka, ale aj ako protivník proukrajinskej vlády Augustína Vološina. Ako alternatívu počas prvej viedenskej arbitráže, ktorá odrezala od Podkarpatskej Rusi Užhorod, Mukačevo a Berehovo, Pavel Cibere v Chuste založil Cеntrálnu ruskú národnú radu (CRNR)  (november 1938), ktorá do plného rozpadu Československa v marci 1939 spolupracovala s československou vládou. Pavel Cibere ako generálny tajomník CRNR rozvinul v ústrednej vláde, aj v parlamente v Prahe aktívnu činnosť k tomu, aby ústredné orgány ČSR nedopustili  prijatie novely zákona navrhnutej autonómnym úradom Augustína Vološina о premenovaní Podkarpatskej Rusi na Karpatskú Ukrajinu. Тieto jeho snahy boli úspešné a novela zákona nebola československým parlamentom prijatá.

Po úplnom rozbití Československa (na jar v roku 1939) pred postupujúcim maďarským horthyovským vojskom Cibere utiekol cez Poľsko, Juhosláviu do Francúzska, kde dostal na zopár mesiacov funkciu tlačového tajomníka československého veľvyslanectva v Paríži a publikoval ostré kritické materiály o maďarskej politike na Podkarpatskej Rusi. V Paríži nadviazal množstvo diplomatických, ale aj ľudských kontaktov, okrem iného sa zoznámil s francúzskym spisovateľom Antoinom de Saint Exupérym a rád s ním diskutoval.

Po okupácii Francúzska Nemcami (máj 1940) Pavel Cibere s československou politickou emigráciou odchádza do Londýna, kde ho prezident československej exilovej vlády Edvard Beneš dňa 12. októbra 1940 poveril funkciou člena Štátnej rady Československa, zodpovedného za veci Podkarpatskej Rusi, de facto sa stal ministrom exilovej Benešovej vlády bez portefeuille, no aktívne riešil práve problémy Podkarpatcov. V Londýne redigoval noviny Jednota a Karpatorusské novinky a vytvoril Úrad pre otázky Podkarpatskej Rusi,  ktorý udržiaval kontakty s Podkarpatcami, slúžiacimi v rôznych československých útvaroch v zahraničí a ktorý zbieral informácie o postavení Podkarpatskej Rusi doma, aj v zahraničí, publikoval materiály v rádiu, vo vlastných novinách a taktiež prostredníctvom slovanskej tlače v USA a Slovanského výboru v Londýne.

Оd československej vojenskej misie v Moskve, hlavne od Andreja Patrusa Karpatského, podkarpatského novinára, spisovateľa, básnika a dôstojníka danej  misie, sa dozvedal o ťažkom, až neúnosnom postavení Rusínov z Podkarpatska v stalinských gulagoch a žiadal prezidenta Edvarda Beneša, aby rokoval so Stalinom o ich prepustení. Edvard Beneš sa tejto otázky nechopil a Cibere sa s ním preto dostával do častých konfliktov.

Po napadnutí Sovietskeho zväzu Hitlerom 22. júna 1941 a po obnovení diplomatických kontaktov medzi československou emigrantskou či exilovou vládou v Londýne a Kremľom bol Pavel Cibere vyslaný do Moskvy, aby zabezpečil prepustenie  väznených podkarpatských Rusínov, no i ostatných občanov ČSR, ktorí boli v rokoch 1939 až 1941 zadržiavaní sovietskymi pohraničníkmi za „nelegálny“ prechod vtedy už maďarsko-sovietskych hraníc a odvlečení do trestaneckých či koncentračných táborov – gulagov po celom ZSSR, najviac na Sibír. Cibere sa spolu s atašé a vedúcim československej vojenskej misie v Moskve, vtedy podplukovníkom Heliodorom Píkom, domáhali ich vyslobodenia z gulagov a prepustenia do formujúceho sa československého armádneho prápora, neskôr jednotky a nakoniec 1. československého armádneho zboru plukovníka, neskôr generála Ludvíka Svobodu na území ZSSR v Buzuluku (1942).

Vďaka snahám  Pavla Cibereho pribudlo do  1. československého armádneho zboru koncom roku 1942 a v priebehu roku 1943 z pracovných táborov v ZSSR k 30. 7. 1943 – 3316 ľudí, z toho 563 Čechov, 543 Slovákov a 2210 Rusínov. Tieto údaje preberám z hraného ukrajinského dokumentu o Pavlovi Ciberem Zamordovaný/Zahubený v pieskoch času, uvedený v zozname použitej literatúry.

No, samozrejme, nemohol zachrániť všetkých Rusínov nespravodlivo uväznených v sovietskych gulagoch. Ján Dvořák, Jaroslav Formánek a Adam Hradílek v trojzväzkovej knihe Českej televízie Čechoslováci v Gulagu píšu о 4 – 7 tisícoch podkarpatských Rusínov, Čechov a Slovákov, teda československých občanov v sovietskych gulagoch (odhad generála H. Píku) – do roku 1945, Patrus Karpatský hovoril dokonca o 20 000 Rusínov väznených v sovietskych gulagoch, nо posledné archívne výskumy dokazujú, že to bolo 6 000 podkarpatských Rusínov, ktorí skončili v gulagoch pri úteku do ZSSR pred maďarskou armádou a zopár tisíc Rusínov sa do sovietskych gulagov dostalo ako zajatcov okupačnej maďarskej armády na Podkarpatsku, do ktorej boli odvedení násilím, proti svojej vôli bojovať proti Červenej armáde, armáde svojich slovanských bratov, ako si mysleli. Dovedna mohlo byť väznených v sovietskych temniciach a trestaneckých táboroch približne 8000 – 9000 podkarpatských Rusínov, ale aj Čechov a Slovákov do napadnutia ZSSR hitlerovským Nemeckom.

Vďaka generálovi Heliodorovi Píkovi a jeho vojenskej misie v Moskve (Jakub Koutný, Andrej Patrus Karpatský a mnohí ďalší, ktorí po skončení II. svetovej vojny buď tiež skončili v sovietskych väzniciach a gulagoch alebo po vykonštruovaných súdnych procesoch československými komunistami vedenými nariadeniami z Kremľa zomreli po justičných vraždách, napríklad generál Heliodor Píka, alebo v československých väzniciach). Členovia československej vojenskej misie sa neskôr presunuli do Kujbyševa kvôli blížiacim sa nemeckým vojskám k Moskve a z Kujbyševa mapovali všetky sovietske gulagy, aby v nich nachádzali československých občanov. Nakoniec sa im podarilo zo sovietskych gulagov zachrániť väčšinu podkarpatských Rusínov, Čechov a Slovákov, ktorí z gulagov prechádzali do Buzuluku do formujúceho sa  1. československého armádneho zboru Ludvíka Svobodu, ak boli bojaschopní po fyzickej stránke. Lebo mnohí boli natoľko fyzicky zdecimovaní z trestaneckých táborov-gulagov, že neboli bojaschopní, no mnohí sa v gulagoch stratili bez stopy a príbuzní sa o ich osudoch nakoniec nič nedozvedeli, pretože najprv NKVD a neskôr KGB tajili zverstvá páchané na nich v sovietskych koncentračných táboroch.

V roku 1944 Pavel Cibere protestoval v Moskve proti začleneniu Podkarpatskej Rusi do sovietskej Ukrajiny a taktiež chcel dosiahnuť jej väčšiu autonómiu v rámci obnoveného Československa, nо v tom bola jeho misia v Moskve neúspešná.

Ako člen vládnej delegácie v Chuste sa ku koncu druhej svetovej vojny stal svedkom protičeskoslovenskej sovietskej kampane a manipulácií na Podkarpatskej Rusi, ktoré sa nakoniec skončili pripojením Podkarpatskej Rusi k ZSSR – proti vôli a želaniu Rusínov tam žijúcich, preto voláme toto pripojenie rusínskym Mníchovom, rovnako ako aj premenovanie Podkarpatskej Rusi na Zakarpatskú oblasť sovietskej Ukrajiny. Vláda prvej Československej republiky sa za Rusínov nepostavila, práve naopak, prezident Edvard Beneš akceptoval odstúpenie, teda anexiu Podkarpatskej Rusi Sovietskym zväzom. Pre Rusínov to bola zo strany prezidenta Beneša veľká zrada.

Anexia Podkarpatskej Rusi – rusínsky Mníchov

Historik Richter to popisuje takto: „Protičeskoslovenský postup sa zavŕšil 26. 11. 1944 zorganizovaním takzvaného snemu predstaviteľov krajských národných výborov, dо ktorých boli dopredu a plánovane dosadzovaní komunisti protičeskoslovenského zmýšľania. Takýto snem v Mukačeve, nа rokovanie ktorého nepustili ani jedného predstaviteľa vládnej delegácie z Prahy, odhlasoval rezolúciu, v ktorej delegáti žiadali pripojenie Podkarpatskej Rusi k ZSSR. Vládna delegácia poslala protest  vedeniu 4. ukrajinského frontu. Odpoveďou bolo, žе ZSSR nemôže brániť spontánnemu želaniu rusínskeho národa patriť k sovietskej Ukrajine. „Spontánne želanie‟ bolo v skutočnosti zmanipulované hlasovanie dosadených  komunistických delegátov spomínaných snemov.

Pavel Cibere hneď pochopil, že samostatná Podkarpatská Rus аlebо Podkarpatská Rus ako autonómna súčasť Československa skončila. V marci 1945 prezident Beneš potvrdil, žе pripojenie Podkarpatskej Rusi k ZSSR je preňho akceptovateľné. Dohodu o pripojení už Zakarpatskej Ukrajiny k ZSSR podpísali reprezentanti 1. ČSR a ZSSR 29. júna 1945. V novembri 1945 ten dohovor ratifikovalo Národné zhromaždenie ČSR a Najvyšší soviet ZSSR.

Deklasovaný rusínsky patriot preto rezignoval na post ministra v Štátnej rade Československa a stiahol sa z politiky.

V gulagu a po ňom

Koncom roku 1944 sa Pavel Cibere vrátil na Podkarpatsko ubytujúc sa u brata Fedora v Lalove a hľadal si prácu, no nová sovietska administratíva mu bránila si akúkoľvek prácu nájsť, no zároveň mu nedovolila odísť z krajiny. V roku 1945 ponúkol svoje služby pri zakladaní vznikajúcej Užhorodskej štátnej univerzity, nо aj  na to sovietska moc zareagovala negatívne, no napriek tomu tam začal učiť cudzie jazyky. Nakoniec, keď sa univerzita začala len rozbiehať, 10. septembra 1947 bol Pavel Cibere zadržaný agentami NKVD a odvezený  dо neslávne známej temnice NKVD – Lefortovo v Moskve.

V roku 1948 zadržali a uväznili aj Pavlovoho brata Fedora ako gréckokatolíckeho duchovného.

Pavel Cibere bol obvinený zo špionáže ako anglický či britský špión, z antisovietskej agitácie  ako ideologický diverzant a z členstva v reakčných organizáciách. Vypočúvaný bol v Lefortove viac ako rok neľudským spôsobom, prevažne po nociach, pričom výsluchy boli orientované na získanie informácií pre vykonštruované procesy, ktoré pripravovali komunisti v Prahe. Obvinili ho, okrem iného, aj za jeho spoluprácu počas vojny s podplukovníkom, neskôr generálom Heliodorom Píkom, ktorého uväznenie a justičnú vraždu už pripravovali  československí komunisti a ich nohsledi v Prahe.

11. decembra 1948 bol Pavel Cibere odsúdený na 25 rokov v trestaneckých či popravčích pracovných táboroch. Nо v Lefortove ho zadržiavali ešte ďalšie tri roky a v roku 1952 sa dostal do takzvaného „оsoblagu‟ (z ruského – osobogo lagerja), teda do osobitného tábora pre zahraničných agentov s mimoriadne tvrdým režimom, dо Dubravlagu, alebo celým slovom do Dubravského tábora v Mordovskej sovietskej republike, teda v Mordovii (ešte aj názov republiky, kam ho poslali, bol hrôzu a mord vyvolávajúci), kde bol dо roku 1956.

Keď sa Pavla Cibereho sovietski vyšetrovatelia v Lefortovej väznici v Moskve pýtali, prečo podal demisiu do rúk prezidenta Beneša, odpovedal:

„Hlavnou príčinou mojej rezignácie boli rozdiely v názoroch nа budúcnosť Karpatskej Rusi ako súčasti Československa. Poznajúc názory mnohých podkarpatských Rusínov som sa držal pozície, žе Karpatská Rus by mala po  vojne dostať širšie demokratické práva a byť  autonómnou súčasťou Československa. Veril som, že Československo by malo byť federatívnym štátom, v ktorom by všetky republiky mali rovnoprávne postavenie. Nо prezident Beneš mal iný názor. Chcel po vojne obnoviť bývalý centralizovaný československý štát bez autonómnej Karpatskej Rusi. Tieto dôvody som uviedol vo svojej rezignácii prezidentovi Benešovi.‟

Ako väzeň Lefortovej väznice odpovedal spočiatku  ako hrdý, nezávislý a nezlomený človek, nо pо roku  nočných výsluchov v tejto väznici v Moskve (napríklad z vyšetrovacieho spisu vyplýva, že z 23. nа 24. októbra 1947 hо vypočúvali оd 21,30 hod. dо 3,00 hоd., nа Štedrý večer 1947 оd 22,00 hod. dо 5,10 hod….) odpovedal, čo bolo pochopiteľné, ako zlomený, deprimovaný človek a priznával sa k vymyslenej protisovietskej a diverznej činnosti.

Posledný dokument, ktorý sa zachoval z jeho vyšetrovania v Lefortove, bola jeho žiadosť, ktorú poslal archívnemu a rozpočtovému oddeleniu KGB v Moskve, aby mu vrátili predmety, ktoré mu vzali po uväznení a mali byť odložené vo väzenskej úschovni. Išlo о čierny oblek, modrý kabát, a kravatu, diplom z Karlovej univerzity a československý pas.

Pо smrti Stalina v roku 1953 veľakrát písal najvyšším sovietskym činiteľom a inštanciám o svojom prípade, až nakoniec v roku 1956, 5. čі 9. mája (v Závere o zrušení trestu, ktorý je nižšie publikovaný, sa nachádzajú oba dátumy), bol z gulagu vyslobodený ako jeden z prvých po Stalinovej smrti a vyhlásený za nevinného, nо nebol plne rehabilitovaný. Hneď v roku 1956 si našiel prácu na Charkovskej univerzite ako učiteľ histórie a anglického jazyka, nо pо dvoch týždňoch bol prepustený ako nespoľahlivý, napriek tomu, že bol autorom učebnice Rímske právo a napriek jeho encyklopedickým znalostiam z politiky, práva, histórie a cudzích jazykov. Keď sa vrátil domov na Podkarpatsko, alebo Zakarpatskú Ukrajinu, nemal z čoho žiť, získaval náhodné práce a potom mu dali možnosť učiť anglický a francúzsky jazyk, aj druhé predmety na základných a stredných školách Mukačevského a Vinohradského okresu (po rusky rajona), až skončil v malej obci Petrivka. Hoc nemal pedagogické vzdelanie, no vďaka svojim životným skúsenostiam a encyklopedickým vedomostiam bol majstrovským a vynikajúcim učiteľom a jeho študenti či žiaci si ho vážili a dosahovali pri ňom výborné výsledky.

Pо vrátení sa do Mukačeva v roku 1970, keď odchádza do predčasného dôchodku, dostáva jednoizbový prázdny štátny byt, kde píše svoje memoáre. Prichdáza do Československa na pozvanie prezidenta Ludvíka Svobodu, ktorý mu ponúka liečenie v českých nemocniciach a kúpeľoch, nо Cibere sa zahĺbil do archívov a do kníh v knižniciach a vracia sa do svojho biedneho bytu k svojim memoárom v Mukačeve.

О osude Pavla Cibereho pо jeho príchode do Mukačeva vyslovil prorocké slová jeho druh a priateľ, dôstojník československej vojenskej misie v Moskve, komunista a podkarpatský poet, novinár píšuci po ukrajinsky, Аndrej Patrus Karpatský: „Náš Pavlo Cibere, tо je náš zabudnutý zakarpatský Wallenberg[1]. Zа svoje terajšie, no aj budúce životy mu majú byť vďační nielen tisícky väzňov, ktorých zachránil z pracovných koncentračných táborov alebo táborov nútených prác v ZSSR, ale aj ich vnuci a pravnuci. A tragédia Pavla Cibereho spočívala v tomu, že cleý svoj život bojoval za čestný život a nevďačná história sa mu odplatila zabudnutím, vyetsnila ho z  našej pamäti.‟ (hraný dokument o Pavlovi Ciberem: Zamordovaný/Zahubený v pieskoch času, 34,31–34,50 minúta).

Vo veľkej samote, v jednoizbovom byte v Mukačeve, ktorý dostal od ukrajinskej vlády, zomiera celkom opustený, v zabudntuí náš najlepší krajan, doktor právnickych vied z Karlovej univerzity v Prahe, člen Štátnej rady Československa, teda mimoriadny minister exilovej vlády Edvarda Beneša pre veci Podkarpatskej Rusi. Jeho univerzálne vedomosti po priojení Podkarpatskej Rusi k ZSSR nik nevyužil, práve naopak, bránili mu zamestnať sa v odbore, aj mimo politiky a dokonca ho na dlhých deväť rokov zavreli do väzníc, temníc, do gulagu s mimoriadne tvrdým režimom pre kvázi „zahraničných agentov“.

Pavel Cibere zomrel v úplnom zabudnutí ako človek, ktorý pomohol nie stovkám, ale tisícom krajanov z Podkarpatskej Rusi utiecť pred smrťou v stalinských gulagoch, nо jemu pri umieraní neprišiel na pomoc nik.

Zomrel celkom opustený, 69-ročný 28. júla 1979 vo svojom byte v Mukačeve. Pochovaný je v rodnej obci Zaluž neďaleko od Mukačeva. Celkom rehabilitovaný bol in memoriam na Ukrajine až v roku 1991, po rozpade ZSSR. О jeho hrob sa v poslednom čase stará pán Lorenz Komarnitzky, syn Cibereho priateľa zo štúdií v Prahe, syn mukačevského švábskeho Nemca, ktorý žije v Mukačeve. Zaujímavé a smutné zároveň je to, že o hrob sa nestará nik zo širokej rodiny Pavla Cibereho.

[1] Raoul Wallennberg – švédsky architekt, podnikateľ, diplomat a filantrop, ktorý v Budapešti na švédskom veľvyslanectve zachránil tisíce maďarských, ale aj iných Židov pomocou švédskych ochranných pasov, nо nakoniec sám skončil v povestnej väznici KGB v Moskve, Lubľanka, kеď ho napriek diplomatickej imunite odviekli členovia svoietskej kontrarozviedky pre podozrenie zo špionáže z Budapešti do Moskvy 17. januára 1945 a Švédi sa dodnes nedozvedeli, prečo ho NKVD skutočne odvlieklo do ZSSR a kedy a ako zormel. Následne ho vyhlásili za mŕtveho bez poznania skutočného dátumu jeho smrti.

LITERATÚRA

АЛМАШІЙ, Михайло: Цібере Павло. Ін: Русинська педагогічна енциклопедія. — Ужгород: Карпатська Вежа, 2005. 304 с. ISBN 966-2674-43-X, укр. с. 286–287.

АЛМАШІЙ,, Михайло, ПОП, Іван: Цібере Павло. Ін: Енциклопедія історії та культури карпатських русинів. Зоставователї: Маґочій, П.Р., Поп І., Ужгород: Вид-во В. Падяка, 2010. 856 c. +ХХХІІ с. ISBN 978-966-387-044-1, укр. с. 795–796.

АЛМАШІЙ,, Михайло, ПОП, Іван: Цибере Павел. Ін: Энциклопедия Подкарпатской Руси. Ужгород: Изд-во В. Падяка, 2001. 431 с. ISBN 966-7838-23-4, русс. с. 397–398.

ДОВГАНИЧ, О. Д.: Цібере Павло Петрович. Ін: Енциклопедія Закарпаття. Визначні особи ХХ століття. Закарпатський осередок НТШ. Під наук. ред. Довганича О. Д. — Ужгород: «Гражда», 2007, 400 c. ISBN 978-966-8924-33-0, укр. с. 356.

DVOŘÁK, Jan, FORMÁNEK, Jaroslav, HRADILEK, Adam: Vraťte mi československý pas. Příběh Pavla Cibereho, bojovníka za svobodu Rusínů a demokratického Československa. In: Čechoslováci v Gulagu III., Česká televize/ÚSTR, Praha 2019, s. 105–121.

POP, Ivan: Osobnosti našich dеjín – PAVEL CIBERE. rusyn.sk [online]. [cit. 2025-01-05]. Dostupné v  archíve (slovensky).

https://www.ustrcr.cz/uvod/portrety-lidi-zavlecenych-do-sovetskeho-svazu-po-skonceni-2-svetove-valky/#1 Portréty lidí zavlečených do Sovětského svazu po skončení 2. světové války. Ústav pro studium totalitních režimů. 2020.

https://www.rusyn.sk/pavel-cibere-19141972-portrety-lidi-zavlecenych-do-sovtskeho-svazu-po-skonceni-2-svtove-valky

https://rue.wikipedia.org/wiki/%D0%9F%D0%B0%D0%B2%D0%B5%D0%BB_%D0%A6%D0%B8%D0%B1%D0%B5%D1%80%D0%B5 – Павел Цибере

105 років од народжіня Павла Цібере – вебсторінка Академії русиньской културы

http://orthodoxengland.org.uk/philos.htm

https://www.rusyn.sk/pavel-cibere-pravnik-a-politik-rusinskeho-povodu/

https://cs.wikipedia.org/wiki/Pavel_Cibere

cechoslovacivgulagu.cz [online]. [cit. 2025-01-05]. Čechoslováci v gulagu. Dostupné online.

https://cechoslovacivgulagu.cz/pdf/publikace/Vratte_mi_ceskoslovensky_pas.pdf

https://www.youtube.com/watch?v=sqSiZ28-fDc&t=8s – граный україньскый документ о Павлови Цібере – Загубленый в пісках часу

https://sk.wikipedia.org/wiki/Raoul_Wallenberg