Špecifické problémy jazykovej a národnej sebareflexie
ÚVOD
Za najvážnejší problém Rusínov na Slovensku považujeme ich silnú asimiláciu s majoritným národom, preto sa v článku zamýšľame nad príčinami postupujúcej asimilácie Rusínov na Slovensku s majoritnou slovenskou populáciou od druhej polovice 20. storočia a neochotou zmeniť tento neblahý trend smerujúci k zániku Rusínov na Slovensku ako samostatnej národnostnej menšiny.
Analyzujeme preto údaje zo štatistických celoslovenských cenzov vo vzťahu k národnostnej štruktúre obyvateľstva a štruktúre podľa materinského jazyka na severovýchode Slovenska v sčítaniach obyvateľstva od roku 1991 do roku 2021. Paralelne s analýzou štatistických údajov z celoslovenských sčítaní obyvateľstva predkladáme údaje z vlastného autorského sociologického terénneho výskumu s názvom Zisťovanie bariér sebareflexie vlastnej identity u Rusínov na Slovensku realizovaného prevažne na severovýchodnom Slovensku v roku 20151. Výskum sme realizovali pre Združenie inteligencie Rusínov Slovenska na vzorke 384 respondentov, príslušníkov rusínskej národnostnej menšiny, hoci nie všetci v priebehu výskumu deklarovali svoju príslušnosť k tejto národnostnej menšine. Výskum bol zameraný na skúmanie jazykovej a národnej sebareflexie Rusínov na Slovensku vo vzťahu k svojej národnej identite ako príslušníka starobylého európskeho národa a k svojej vlastnej asimilácii s väčšinovým slovenským národom. Zaujímalo nás, do akej miery sa respondenti stotožňujú so svojou vlastnou národnou identitou alebo ju naopak odmietajú.
Slovenská republika je multikultúrna – multietnická a multikonfesná krajina, kde spoločnosť tvoria príslušníci väčšinového slovenského národa spolu s príslušníkmi národnostných menšín, s ktorými sú si rovní v dôstojnosti i právach
Ústava Slovenskej republiky garantuje rovnoprávnosť príslušníkov väčšiny s príslušníkmi menšín, vylučuje akúkoľvek formu diskriminácie založenú na pohlaví, rase, farbe pleti, jazyku, viere a náboženstve, politickom či inom zmýšľaní, na národnom alebo sociálnom pôvode, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, majetku, rode alebo inom postavení a garantuje uplatňovanie špecifických menšinových práv, prostredníctvom ktorých sa zohľadňujú osobitné podmienky života a kultúry príslušníkov národnostných menšín. Právo používať jazyk národnostnej menšiny je základné ľudské právo, t. j. je neodcudziteľné, nepremlčateľné, neodňateľné a nezrušiteľné a nemôže byť predmetom referenda (č. 93, ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky).2
Národnostnú menšinu definujú rôzne faktory, no hlavne prihlásenie sa ku konkrétnej národnosti. V liberálnej demokratickej spoločnosti môže byť národnosť chápaná v dvojakom zmysle. Ako jav subjektívny a objektívny.
Národnosť ako jav subjektívny znamená, že kadžý dospelý jednotlivec v demokratickom politickom režime sa podľa slobodného rozhodnutia a uváženia môže prihlásiť v sčítaní obyvateľov k takej národnosti, k akej uzná sám za vhodné.
Národnosť ako jav objektívny možno vyvodzovať z údajov od starostov obcí, z etnologických znakov (spoločný materinský jazyk, spoločná kultúra, spoločné náboženstvo, tradície, obyčaje, symboly), ale hlavne z národnosti rodičov a starých rodičov a ovládania jazyka národnostnej menšiny.
A práve takéto chápanie národnosti bolo základom pre výber respondentov do nášho výberového súboru v roku 2015. Dvadsať jeden anketárov vyberalo len respondentov, ktorí hovorili po rusínsky, ich rodičov alebo deti. Práve tento trojgeneračný výber respondentov nám umožnil pochopiť postupujúcu asimiláciu Rusínov s väčšinovým národom na Slovensku smerom k najmladším generáciám. Subjektívne sa mnohí respondenti nezaradili medzi príslušníkov tejto menšiny, no objektívne sú Rusínmi, pretože všetci ich predkovia nimi sú alebo nimi boli. V tomto zmysle nie je taktiež určujúce, či rozprávajú po rusínsky, alebo nie.
Príslušníci rusínskej národnostnej menšiny celé stáročia obývajú kompaktne územie na severovýchode Slovenska, no aktívnych používateľov rusínskeho jazyka v každodennom kontakte v domácnostiach aj na verejnosti v posledných desaťročiach neustále ubúda. Napriek tomu rusínska národnostná menšina zaznamenáva nárast svojich príslušníkov od sčítania k sčítaniu, t. j. od roku 1991, v roku 2001, 2011. Zaujímavo stúpol počet Rusínov v poslednom sčítaní obyvateľov v roku 2021, a to prostredníctvom dvojakej národnosti. V roku 2011 patrili Rusíni k tretej najpočetnejšej národnostnej menšine na Slovensku, po maďarskej a rómskej. A to nie preto, že sa Rusínov na Slovensku rodí stále viac, ale preto, že si čím ďalej, tým viac ich príslušníkov uvedomuje svoje národnostné korene. Napriek tomu žije na Slovensku mnoho potomkov Rusínov, ktorí síce hovoria po rusínsky, no sami sa cítia byť Slovákmi. Žije tu aj mnoho takých Rusínov, ktorí sa síce cítia byť Slovákmi, avšak za svoj materinský jazyk predsa len považujú jazyk rusínsky. Z nášho autorského výskumu vyplynulo, že najmä najmladší potomkovia Rusínov sa hanbia za príslušnosť k národnosti svojich predkov. Túto skutočnosť manifestujú preferovaním slovenského jazyka v komunikácii na verejnosti, no, na nešťastie, aj v súkromí.
Proces etnickej sebaidentifikácie Rusínov na Slovensku po roku 1989 charakterizujú obrodzujúce prvky (kodifikácia rusínskeho spisovného jazyka na Slovensku, nárast počtu Rusínov hlásiacich sa k rusínskej národnosti a k rusínskemu jazyku ako k svojmu materinskému jazyku počas posledných troch sčítaní obyvateľstva v rokoch 1991, 2001 a 2011…). Napriek tomu reálny počet Rusínov hovoriacich aktívne rusínsky na Slovensku klesá, čo výrazne potvrdilo posledné sčítanie obyvateľov, bytov a domov v roku 2021. Klesá hlavne počet mladých a najmladších Rusínov, ktorí by ovládali svoj materinský jazyk tak, ako ovládajú jazyk vlasti, t. j. jazyk slovenský. Zároveň nestúpa výraznejšie počet Rusínov, ktorí by ovládali svoj jazyk v hovorenej i písomnej podobe, pretože rusínske školstvo na Slovensku v podstate neexistuje. Inde ako v škole sa však s písomnou podobou spisovného rusínskeho jazyka od roku 1995, teda od roku jeho kodifikácie, nemajú kde príslušníci rusínskeho národa na Slovensku oboznámiť.
TERÉNNY SOCIOLOGICKÝ VÝSKUM JAZYKOVEJ A NÁRODNEJ SEBAREFLEXIE RUSÍNOV NA SLOVENSKU
V tejto práci analyzujeme údaje získané od respondentov terénneho sociologického skúmania – príslušníkov rusínskej národnostnej menšiny zrealizovaného v roku 2015 prevažne na severovýchodnom Slovensku. Prostredníctvom 21 anketárov sme oslovili viac ako 500 respondentov. Naspäť sa nám vrátilo vyplnených 384 dotazníkov od toľkých respondentov, ktorí vytvorili výberovú vzorku či výberový súbor výskumu, s ktorým sme mohli ďalej pracovať.
Hlavnou hypotézou v sociologickom výskume národnej a jazykovej sebarelflexie Rusínov na Slovensku bol predpoklad, že silná asimilácia medzi Rusínmi na Slovensku v ostatných desaťročiach je spôsobená migráciou rusínskeho obyvateľstva z dedín do miest počas posledných dvoch generácií a zároveň sme predpokladali silnejúcu asimiláciu Rusínov s majoritou smerom k aktuálnym generáciám Rusínov.
V mestách, v slovenskom prostredí, Rusíni postupne strácajú základné charakteristiky svojej národnej identity. V snahe prispôsobiť sa väčšinovému obyvateľstvu v meste – na ulici, v školách, v práci, v manželstvách Rusíni postupne vylučujú zo svojho každodenného života základný znak svojej národnej podstaty, a to materinský jazyk. So svojimi deťmi v meste žijúci rusínski rodičia začínajú rozprávať po slovensky a pri návštevách svojich starých rodičov na vidieku tento zvyk nemenia. Lenže i Rusíni žijúci vo svojich stáročných vidieckych sídlach pracujú v mestách a mnohí z nich so svojimi deťmi rozprávajú takisto po slovensky, rovnako i ich rodičia, teda starí rodičia svojich vnukov. Z troch sčítaní obyvateľstva po roku 1990 je zrejmé, že tak činia preto, lebo sa cítia viac Slovákmi ako Rusínmi. Národnosť si oproti situácii spred II. svetovej vojny už píšu v sčítacích hárkoch zväčša slovenskú už i najstaršie dve generácie Rusínov. V mestách navyše dochádza k uzatváraniu zmiešaných manželstiev, z ktorých obvykle vzídu už len Slováci. Je jedno, či je v zmiešanom manželstve Rusínom manžel alebo je Rusínkou manželka, obaja rodičia svoje deti vychovávajú ako Slovákov, keďže jeden z manželov je Slovák. V aktuálnom výskume sme sledovali tento trend slovakizácie rusínskeho obyvateľstva na severovýchode Slovenska a jeho asimilácie s majoritou – prostredníctvom skúmania troch generácií respondentov.
Základné identifikačné osobnostné znaky. Popis výberovej vzorky
Medzi základné identifikačné znaky respondentov popisovaného výberového súboru patrí pohlavie, miesto bydliska, vek, výška vzdelania a vierovyznanie. Výberový súbor pozostával z 384 respondentiek a respondentov (37,1 % mužov a 62,9 % žien). Populácia pri výbere vzorky bola určená vopred podľa kategórie „národnosť“. Išlo prirodzene o príslušníkov rusínskej národnostnej menšiny na Slovensku. Výber respondentov a respondentiek bol príležitostný, teda nereprezentatívny, so zámerom ich rovnomerného zastúpenia podľa veku, vzdelania a miesta bydliska s predpokladom výskytu rusínskej populácie. V danom článku sa zameriame hlavne na subjektívne prihlásenie sa k národnosti a k materinskému jazyku.
Trvalé bydlisko respondentov
Z hľadiska migrácie Rusínov z vidieka do miest počas ich posledných troch generácií na Slovensku sa potvrdila naša hypotéza o presídľovaní rusínskeho obyvateľstva do miest z ich tradičných vidieckych sídel. Generácia najväčšej časti respondentov výskumu žije viac v mestách ako na dedinách, generácie ich rodičov či starých rodičov žili hlavne na vidieku. Respondenti podľa ich odpovedí ale vyrastali zväčša na vidieku (68%) oproti 30,5 percentám, ktorí vyrastali v slovenských mestách. V porovnaní s tým, kde trvalo bývajú dnes, to svedčí o tom, že i z nich dve tretiny pochádzajú z dediny a jedna tretina z mesta. Trvalo bývajú respondenti nášho výskumu v roku 2015 viac v mestách ako na dedinách (58,9% oproti 40,6%).
Graf: Trojgeneračná migrácia Rusínov z vidieka do miest
Rodičia respondentov pochádzajú alebo pochádzali zväčša z vidieka, čím sa potvrdil predpoklad z našej hlavnej hypotézy, že súčasné generácie Rusínov odišli od svojich rodičov z vidieka do miest kvôli škole, potom práci a nakoniec sa v mestách usadili. Výrazná migrácia najmladších a stredných generácií Rusínov do miest spôsobuje ich postupnú prvotnú asimiláciu s majoritou. Prvotná asimilácia je vyvolaná stratou vlastného autochtónneho vidieckeho prostredia, v ktorom žili v jednej dedine vo väčšine prípadov len Rusíni, zväčša zo svojej vlastnej dediny, zriedkavejšie z okolitých, niekedy i vzdialenejších dedín, zriedka miest. Vo výberovom súbore boli starí rodičia respondentov zväčša z tej istej dediny, minimálne zo strany jedného z rodičov, často však aj rodičia respondentov pochádzajú z tej istej dediny, preto celé príbuzenstvo respondenta/-ky je pôvodom z tej istej dediny. V tejto situácii homogénneho osídlenia rusínskym obyvateľstvom kompaktných území, na ktorých žili celé stáročia, nedochádzalo k asimilácii s väčšinovým či mestským obyvateľstvom. Tým viac na kompaktne osídlenom území v okresoch Prešovského kraja blízko územia bývalej Podkarpatskej Rusi. V tradičnej spoločnosti ale i iné sídla, nielen rusínske, žili v uzavretom, takmer nepriepustnom svete. S vývojom smerom k modernej spoločnosti sa hranice sídel prelomili, stali sa priepustnými a migrácia obyvateľstva za prácou alebo v dôsledku sobáša bola čím ďalej, tým častejšia.
Na základe prvotnej asimilácie vyvolanej migráciou rusínskeho obyvateľstva do miest, vzniká, podľa nášho názoru, druhotná asimilácia spôsobená snahou o prispôsobenie sa majorite z rôznych dôvodov. Absolvovanie vzdelania rôzneho stupňa (už starí rodičia dnešných respondentov pochopili, že len získaním vzdelania sa môžu ich deti vymaniť z chudoby marginálnych rusínskych regiónov predvojnového i povojnového Československa) a potom obsadenie rôznych pracovných pozícií si vyžadovalo dobré ovládanie štátneho jazyka v hovorenej i písomnej podobe, no súčasné nepoznanie vlastného jazyka v týchto dvoch podobách kvôli neexistencii rusínskeho školstva spôsobovalo nebadanú, postupnú, no hlbokú dobrovoľnú druhotnú asimiláciu Rusínov v mestách. Ak k tomu prirátame i uzatváranie zmiešaných manželstiev v mestách – bližších i vzdialenejších od svojho rodiska, potom pochopíme, že asimilácia rusínskeho obyvateľstva začína v druhej polovici 20. storočia na území Slovenska nadobúdať neblahé rozmery.
V neposlednom rade treba rátať i s asimiláciou rusínskeho obyvateľstva na vidieku, vo svojich rodných sídlach. Jednou z príčin môžu byť ťažké rany v novodobej histórii Rusínov, keď u mnohých starších Rusínov, na počudovanie, prevláda i dnes strach z ich zopakovania (napríklad násilné a necitlivé rozdelenie rusínskych obcí bez udania akéhokoľvek dôvodu, bezdôvodné rozčlenenie katastrálneho územia obce hranicou medzi – kedysi – ZSSR a ČSR – a tým násilné rozdelenie rodín na slovensko-ukrajinskom pomedzí, hlavne však zabratie celého územia Podkarpatskej Rusi bolí týchto ľudí dodnes a spôsobuje im, podľa ich slov, nočné mory), potom sú pochopiteľnejšie všetky tieto zmeny v živote moderných Rusínov, ktoré vyvolávajú objektívne dôvody druhotnej asimilácie medzi rusínskym obyvateľstvom na Slovensku.
No nemožno obísť ani subjektívne faktory, ktoré sú spôsobené neochotou mnohých Rusínov poznať svoju vlastnú históriu či naučiť sa jazyk svojich rusínskych predkov a používať ho v každodennom styku s inými Rusínmi. Tieto subjektívne faktory, ako sme zistili, sú vyvolané hlavne výchovou v rodinách. Rodičia, ktorí komunikujú so svojimi rusínskymi deťmi od mala len po slovensky, sami vychovajú zo svojich detí Slovákov, ktorí sa následne hanbia za to, že ich rodičia či starí rodičia nimi nie sú.
Vzdelanie
Rusínska národnostná menšina sa v základnej, t. j. celej populácii na Slovensku, oproti dvom väčším národnostným menšinám (maďarskej a rómskej), ale i oproti majoritnej populácii odlišuje lepšou kvalifikačnou štruktúrou obyvateľov. Okrem základného vzdelania prekračuje celoslovenský priemer pri všetkých ostatných typoch vzdelania s vyššou úrovňou kvalifikácie. Napríklad najvýraznejšie prekračujú občania SR rusínskej národnosti podiel obyvateľov s vysokoškolským magisterským, inžinierskym a doktorským vzdelaním, ktorých je medzi Rusínmi 15,4% a medzi celou populáciou na Slovensku 10,8%. Aj úplné stredné odborné vzdelanie s maturitou (21,5 %) a úplné stredné všeobecné vzdelanie (5,5 %) výraznejšie prekračujú celoslovenský priemer. Stredné odborné vzdelanie s maturitou v Slovenskej republike dosiahlo 20,2% obyvateľov3.
Menej početné národnostné menšiny od rusínskej sa väčšinou vyznačujú lepšou kvalifikačnou štruktúrou. Napríklad príslušníci českej, ukrajinskej, nemeckej, poľskej, chorvátskej, srbskej, ruskej, židovskej, moravskej a bulharskej menšiny vykazujú nadpriemerné údaje vo vysokoškolskom magisterskom, inžinierskom a doktorandskom vzdelávaní a oveľa nižšie oproti priemeru celej populácie vo vzťahu k základnému vzdelaniu. To, že i Rusíni patria podľa výsledkov sčítania obyvateľov, bytov a domov v prvom decéniu 21. storočia k tej časti populácie na Slovensku, ktorá vykazuje vyššie stupne vzdelania oproti celej populácii, môže byť na jednej strane skreslené tým, že v ostatných sčítaniach sa k rusínskej národnosti neprihlásili všetci Rusíni, ktorí majú rusínskych predkov, alebo ktorí aj hovoria po rusínsky (nazvali sme ich vyššie Rusínmi z objektívnych dôvodov), ale subjektívne sa cítia byť Slovákmi. Ale na druhej strane to vôbec nemusí byť skreslený údaj, môže naopak objektívne vypovedať o tom, že vzdelanie je u Rusínov vysokou hodnotou hlavne v druhej polovici 20. storočia a že posledné dve generácie Rusínov zvýšili svoju vzdelanostnú úroveň oproti starým rodičom výrazným spôsobom. V rodinách Rusínov nebol zriedkavý jav, že negramotné staré mamy mali všetkých vnukov vysokoškolsky vzdelaných (niektorí starí otcovia získali vzdelanie za Rakúsko-Uhorska v maďarských školách). Je možné, že nadobudnutým vzdelaním získavajú Rusíni sebadôveru a prihlásenie sa k svojim národným koreňom patrí k ich identite. Takýto osvietený postoj však mohla zaujať i menšina vysokoškolsky vzdelanej rusínskej populácie na Slovensku.
Tabuľka: Obyvateľstvo podľa národnosti, stupňa najvyššieho dosiahnutého vzdelania – SODB 2011
Legenda – Najvyššie dosiahnuté vzdelanie: 1. základné, 2. učňovské (bez maturity), 3. stredné odborné (bez maturity), 4. úplné stredné učňovské (s maturitou), 5. úplné stredné odborné (s maturitou), 6. úplné stredné všeobecné, 7. vyššie odborné vzdelanie, 8. vysokoškolské bakalárske, 9. vysokoškolské magisterské, inžinierske, doktorské, 10. vysokoškolské doktorandské, 11. bez školského vzdelania, 12. nezistené, 13. Spolu.
Zdroj: http://census2011.statistics.sk/tabulky.html
Vierovyznanie
Situácia v štruktúre obyvateľstva podľa vierovyznania sa zmenila v posledných desiatich rokoch, čo reflektujú výsledky náboženskej štruktúry na Slovensku v sčítaní obyvateľov, domov a bytov v roku 2021. V prvom rade populácia na Slovensku mierne stúpla, a to o 52 234 obyvateľov SR. Zároveň klesol počet rímskokatolíckych veriach o 6,24%, v absolútnych číslach to je o 308 766 veriacich. Počet gréckokatolíckych veriach mierne stúpol o 0,2%, v absolútnom vyjadrení o 11 364 veriacich. Mierne stúpol aj počet pravoslávnych veriacich, t. j. o 0,03% alebo o 1 544 veriacich. Najvýraznejší vzostup z hľadiska prítomnosti alebo neprítomnosti vierovyznania nastal medzi obyvateľmi Slovenska bez náboženského vierovyznania, a to o 10,39 percentuálneho bodu na 23,79% populácie Slovenska, v absolútnom vyjadrení o 570 780 obyvateľov Slovenska. Znamená to, že za posledných desať rokov sa slovenská spoločnosť sekularizovala napriek navonok deklarovaným tradicionalistickým hodnotám, no kým nebudú známe aj rozširujúce výsledky, nebude možné robiť druhostupňovú, teda hlbšiu analýzu zverejných výsledkov posledného sčítania obyvateľstva z roku 2021 vo vzťahu k rusínskej národnostnej menšine. Bude veľmi zaujímavé sa dozvedieť, či sa sekularizovali aj Rusíni, kto z Rusínov, či mladí, či starší zmenili svetonázor svojich predkov. Mierny nárast obyvateľov Slovenska hlásiacich sa ku gréckokatolíckej, aj pravoslávnej cirkvi, z ktorých väčšina sú objektívne Rusíni, však napovedá skôr o dodržiavaní náboženských tradícií a zvyklostí aj u mladých Rusínov a príslušnosti k dvom uvedeným cirkvám. Napriek tomu budú určite zaujímavé krížové výsledky rusínskej národnosti a vyznávaného vierovyznania. Žiaľ, rok po ukončení sčítania, mnohé výsledky sa stále ešte spracúvajú.
Tabuľka: Obyvateľstvo podľa náboženského vyznania
Zdroj: Vlastná tabuľka podľa údajov: http://census2011.statistics.sk/tabulky.html, https://www.scitanie.sk/obyvatelia/zakladne-vysledky/struktura-obyvatelstva-podla-nabozenskeho-vyznania/SR/SK0/SR
Graf: Štruktúra populácie SR podľa vierovyznania alebo jeho absencie podľa sčítania obyvateľov v roku 2021
- Rímskokatolícka cirkev v SR – 55,8%
- Evanjelická cirkev augsburského vyznania na Slovensku – 5,3%
- Gréckokatolícka cirkev na Slovensku – 4,0%
- Reformovaná kresťanská cirkev na Slovensku – 1,6%
- Pravoslávna cirkev na Slovensku – 0,9%
- Ostatné – 2,1%
- Obyvatelia bez náboženského vyznania – 23,8%
- Nezistené – 6,5%
Zdroj: https://www.scitanie.sk/k-rimskokatolickemu-vyznaniu-sa-prihlasilo-56-obyvateov#
Z údajov zo sčítania obyvateľov, domov a bytov v roku 2011 vyplýva, že v absolútnom vyjadrení žije na Slovensku 206 871 veriacich, ktorí patria ku gréckokatolíckej cirkvi a 49 133 veriacich k pravoslávnej cirkvi, spolu teda žije na Slovensku 256 004 veriacich východného obradu. Kvôli silnej slovakizácii v gréckokatolíckej cirkvi i mnohým historickým okolnostiam (zánik väčšieho sídla, kde bola gréckokatolícka fara, ktorá bola následne premiestnená do menšej susednej slovenskej obce a mnohé iné) mnohí gréckokatolícki veriaci nehovoria po rusínsky a ani sa necítia byť Rusínmi, tým viac, že veľká časť gréckokatolíckych kňazov neovláda rusínsky jazyk. Ale väčšina gréckokatolíckych veriacich nielen v minulosti, ale i v súčasnosti, boli a sú Rusíni. Pre Rusínov bola táto cirkev založená. Nehovoriac o pravoslávnych veriacich. Ak na Slovensku žije 256 004 veriacich východného obradu, z ktorých veľká časť má rusínsky pôvod, možno aj všetkých rusínskych predkov, potom objektívne by veľká časť týchto veriacich mali byť Rusíni. Títo veriaci spolu tvoria 4,7% z celej populácie na Slovensku, a nie 0,6% tých, ktorí sa prihlásili v sčítaní obyvateľov, domov a bytov v roku 2011 k rusínskej národnosti. Ak rátame s tým, že Rusíni tvoria i časť obyvateľov Slovenska bez vierovyznania a odrátame časť gréckokatolíkov, ktorí po rôznych organizačných zmenách v gréckokatolíckej cirkvi môžu mať slovenský pôvod, objektívne by na Slovensku mohlo žiť približne 200 000 Rusínov. V sčítaní obyvateľstva v roku 2011 sa prihlásilo k rusínskej národnosti 33 482 obyvateľov Slovenska a k rusínskemu jazyku ako materinskému 55 469 obyvateľov. Prečo sa väčšina týchto obyvateľov neprihlásila k rusínskej národnosti alebo k rusínskemu jazyku ako materinskému je veľká otázka pre všetky rusínske kultúrne organizácie, ktoré sa snažia povzniesť kultúrny život Rusínov i seba samých, no bola to hlavne veľká otázka pre zisťovanie príčin straty národného povedomia u Rusínov na Slovensku v aktuálnom výskume.
V gréckokatolíckych chrámoch sa ešte do konca 50. rokov 20. storočia viedli omše v cirkevnoslovanskom jazyku. Po zákaze gréckokatolíckej cirkvi Prešovským soborom dňa 28. 4. 1950 a po Akcii P, násilnej premene gréckokatolíckej cirkvi na pravoslávnu, bolo vo väzniciach v 50. rokoch 20. storočia mučených množstvo rusínskych gréckokatolíckych kňazov a rehoľníkov na čele s ich biskupom, otcom P. P. Gojdičom. Je preto veľmi smutné, že dnes je posolstvo ich obety zabudnuté, pričom v tých istých chrámoch sa dnes omše vedú po slovensky, ba dokonca náboženské piesne zložené a interpretované pôvodne po rusínsky sa dnes prekladajú do slovenčiny a spievajú sa po slovensky. Najväčším paradoxom slovakizácie rusínskeho obyvateľstva prostredníctvom dnešnej gréckokatolíckej cirkvi je nedodržiavanie jej hierarchiou záverov II. vatikánskeho koncilu z rokov 1962 – 1965, ktorý namiesto latinčiny zaviedol národné jazyky ako liturgické jazyky. Paradoxne, v prvých decéniách 21. storočia iba Rusíni ako jediní katolíci v celej Európe nemôžu používať alebo dobrovoľne nepoužívajú svoj národný jazyk ako liturgický vo svojich cerkvách, ktoré si sami pred pol druha storočím postavili. V pravoslávnej cirkvi na Slovensku sa používa ako liturgický jazyk hlavne cirkevnoslovanský. Aj tu však niekde dochádza k postupnému predsadzovaniu slovenčiny do liturgie, a nie rusínčiny. Uvedomenie si dôležitosti zavedenia rusínčiny v pozícii liturgického jazyka do oboch cirkví by významne pomohlo pri navrátení rusínskej identity samotným Rusínom.
NÁRODNOSTNÁ ŠTRUKTÚRA OBYVATEĽSTVA SR
V SČÍTANIACH OBYVATEĽOV, DOMOV A BYTOV OD ROKU 1991 DO ROKU 2021
Národnostná štruktúra obyvateľstva na Slovensku sa zmenila oproti roku 2011 aj vo vzťahu k slovenskej majorite, aj vo vzťahu k niektorým národnostným menšinám. Doteraz neuplatňovaná možnosť prihlásiť sa k dvom národnostiam zamiešala karty takmer vo všetkých národnostných menšinách. Významným rozdielom oproti roku 2011 je nárast počtu celkovej populácie na Slovensku, o čom svedčí očividne fakt zvýšenia pôrodnosti a zastavenia trendu starnutia populácie v SR. Oproti roku 2011 sa počet obyvateľov Slovenska zvýšil o 69 815, a to na 5 449 270, čo je potešiteľná správa pre celé Slovensko. Zvýšenie počtu obyvateľov SR, aj možnosť zapísať si ďalšiu rovnocennú národnosť, kedy predsa len prevládajúcou prvou možnosťou bola pre mnohých obyvateľov slovenská národnosť, sa prejavili v prospech slovenskej väčšiny. Medzideciénový pokles počtu slovenskej väčšiny medzi rokmi 2001 a 2011 o 5% z celkovej populácie na Slovensku sa v roku 2021 zastavil a dokonca stúpol o 3,12%. Slovenskej majorite očividne prospelo umožnenie minoritám prihlásiť sa aj k ďalšej národnosti, pretože jednou z nich je vo väčšine prípadov práve národnosť slovenská. Interpretácia možnosti vybrať si dve národnosti samotným Štatistickým úradom SR je založená na rovnocennom chápaní oboch národností, preto ju nenazývajú prvou a druhou národnosťou, ale národnosťou a ďalšou národnosťou.
Aktuálne postavenie Rusínov v národnostnej štruktúre SR
Pre analýzu výsledkov sčítania obyvateľstva z roku 2021 vo vzťahu k Rusínom sú pre nás nateraz podstatné už publikované krížové či kombinované výsledky o národnosti, ďalšej národnosti a materinskom jazyku. Najprv je potrebné poukázať na štruktúru obyvateľstva SR podľa národnosti a podľa materinského jazyka – bez vzťahu k ostatným identifikačným znakom jednotlivca, aby sme pochopili vzťahy medzi nimi.
Pohľad na nižšie uvedené komparatívne tabuľky podľa národnostnej štruktúry obyvateľstva SR a podľa deklarovaného materinského jazyka v SR nie je pre Rusínov veľmi lichotivý. Pri výbere národnosti v roku 2021 totiž počet Rusínov na Slovensku klesol ešte aj pod počet Rusínov prihlásených k rusínskej národnosti v sčítacích hárkoch v roku 2001 (23 746 v roku 2021 oproti 24 201 v roku 2001). Napriek silnej kampani rusínskych organizácií pred sčítaním obyvateľstva v roku 2021, klesol teda počet Rusínov, ktorí si v anonymnom sčítacom hárku, v roku 2021 prvýkrát elektronickom, zapísali rusínsku národnosť, o 9 621 ľudí, v percentuálnom vyjadrení o 0,24 %.
Tabuľka: Národnostná štruktúra obyvateľstva v Slovenskej republike
Zdroj: Vlastná tabuľka zostavená kombináciou: Správy o postavení príslušníkov národnostných menšín za rok 2012, s. 5; Správy o postavení a právach príslušníkov národnostných menšín za obdobie rokov 2019 – 2020 a najnovšieho sčítania obyvateľov, bytov a domov, 2021. Dostupné z: https://www.scitanie.sk/obyvatelia/zakladne-vysledky/struktura-obyvatelstva-podla-narodnosti/SR/SK0/SR
Zato ako ďalšiu národnosť si v roku 2021 vybralo rusínsku 39 810 obyvateľov Slovenska. Lenže tých skoro 40 000 ľudí si vybralo zároveň aj slovenskú národnosť. Poznajúc realitu národnostného života medzi Rusínmi na Slovensku, možno konštatovať, že v prípade mnohých obyvateľov s dvojitou národnostnou identitou, a to slovenskou a rusínskou, je slovenská národnosť prvá a rusínska – druhá z rôznych dôvodov, hoc by sme chceli korektne interpretovať obe národnosti ako rovnocenné. Buď preto, lebo títo obyvatelia Slovenska s dvomi národnosťami, jednou z nich rusínskou, nehovoria po rusínsky, hoc obaja rodičia sú Rusíni, ale s nimi všetci doma, t. j. rodičia či starí rodičia, tety, strýkovia… hovoria iba po slovensky, alebo preto, lebo jeden z rodičov je Slovák a oni doma hovoria iba po slovensky, no poznajú aj rusínsku identitu cez jedného zo svojich rodičov, alebo preto, ako často uvádzali naši respondenti v autorskom sociologickom výskume v roku 2015, že žijú na Slovensku a cítia sa viac Slovákmi ako Rusínmi, hoc všetci ich predkovia sú Rusíni, alebo preto, lebo sa hanbia za svoju rusínsku identitu a deklarovaním svojej národnosti ako slovenskej nadobúdajú väčší pocit istoty, že patria k slovenskej majorite a ďalšiu rusínsku národnosť chápu naozaj ako druhú možnosť v poradí, alebo preto, lebo naozaj cítia obe svoje identity, slovenskú a rusínsku, ako rovnocenné.
Tabuľka: Štruktúra obyvateľstva SR podľa deklarovaného materinského jazyka – sčítanie obyvateľov, domov a bytov (SODB) – 2001, 2011, 2021
Zdroj: Vlastná tabuľka zostavená zo: Správy o postavení príslušníkov národnostných menšín za rok 2012, s. 85, tabuľka skrátená, https://www.scitanie.sk/obyvatelia/zakladne-vysledky/struktura-obyvatelstva-podla-materinskeho-jazyka/SR/SK0/SR
Tabuľku s názvom Štruktúra obyvateľstva SR podľa deklarovaného materinského jazyka sme zostavili z posledných troch sčítaní a zaznamenali sme v nej výrazný pokles používateľov rusínskeho jazyka ako svojho materinského jazyka. Z hľadiska štruktúry obyvateľstva SR podľa deklarovaného materinského jazyka sa vo vzťahu k Rusínom naplnili neblahé predpovede vytrácania sa rusínskej slovesnej kultúry z povedomia samotných Rusínov, pretože namiesto stúpania počtu prihlásených obyvateľov k rusínskemu materinskému jazyku alebo aspoň jeho stabilizácie došlo k výraznému prepadu Rusínov na Slovensku, ktorí za svoj materinský jazyk považujú jazyk rusínsky, v prospech slovenského materinského jazyka, teda v prospech jazyka väčšinového národa SR.
Podľa nášho názoru je zníženie počtu používateľov rusínskeho jazyka ako svojho materinského o 16 790 obyvateľov SR za ostatných 10 rokov alarmujúci, pretože svedčí o necielení činnosti všetkých rusínskych profesionálnych inštitúcií, ale hlavne občianskych združení na to podstatné, zakladať rusínske školy všade tam, kde Rusíni žijú vo svojich odvekých sídlach. Funkcionári profesionálnych rusínskych organizácií, ale hlavne rusínskych organizácií tretieho sektora napriek uskutočneniu významného aktu kodifikácie rusínskeho jazyka 27. januára 1995 v Bratislave svoju misiu na poli obrodenia rusínskeho jazyka v spoločenskej praxi Slovenska zanedbali tým, že od začiatku 90. rokov 20. storočia nechápali ako svoju hlavnú prioritu premenu materských a základných a čiastočne aj stredných škôl vo svojich obciach a mestách s vyššou koncentráciou Rusínov na školy s vyučovacím jazykom rusínskym. Naopak, podkopávali nohy a vysmieravli sa tým rusínskym organizáciám, ktoré sa nastupujúcim generáciám Rusínov v tomto zmysle venovali. Až v ostatnom období niektorí funkcionári rusínskeho tretieho sektora pochopili význam zakladania škôl s vyučovacím jazykom rusínskym, no nerobia takmer nič, aby sa situácia v tejto oblasti výraznejšie zmenila.
Výsledky sčítania obyvateľov SR v roku 2021 z hľadiska počtu aktívnych nositeľov rusínskeho jazyka ako svojho materinského jazyka sú jednoznačným a priamym ukazovateľom zanedbanej školskej politiky rusínskeho občianskeho sektora v posledných tridsiatich rokoch po Nežnej revolúcii, teda v rokoch oficiálneho uznania rusínskej menšiny v Československu a následne na samostatnom Slovensku po 40 rokoch jej zákazu.
Národnosť a ďalšia národnosť v sčítaní obyvateľov v roku 2021
V roku 2021 v Sčítaní obyvateľov, domov a bytov sa však k otázke „Aká je vaša národnosť?“ pripojila aj ďalšia otázka, čo bolo novinkou posledného sčítania obyvateľstva, a to Aká je Vaša ďalšia národnosť? Podľa štatistického portálu SODB 2021 sa „k slovenskej národnosti prihlásilo 83,8 % obyvateľstva, čo predstavuje takmer 4,6 milióna obyvateľov s trvalým pobytom na Slovensku. K národnostným menšinám sa prihlásilo 600 tisíc obyvateľov, čo tvorí 10,8 % z celkového počtu obyvateľstva s trvalým pobytom v SR. K maďarskej národnosti sa prihlásilo 422,1 tisíc obyvateľov, rómsku národnosť uviedlo 67,2 tisíc obyvateľov, českú 29 tisíc, rusínsku 23,7 tisíc. Podiely ostatných národností sú menšie ako 0,2 % (viac pozri Tabuľku 1 vyššie).
Na získanie komplexného obrazu národnostného zloženia obyvateľstva Slovenska mali obyvatelia prvýkrát v histórii možnosť uviesť príslušnosť k ďalšej národnosti prostredníctvom otázky „Hlásite sa aj k ďalšej národnosti?“. Celkovo sa na úrovni celej republiky k ďalšej národnosti prihlásilo 306,2 tisíc obyvateľov, tzn. 5,6 % obyvateľstva s trvalým pobytom. Ako ďalšiu národnosť uviedlo slovenskú národnosť 55,5 tisíc obyvateľov, rusínsku 39,8 tisíc obyvateľov, maďarskú 34,1 tisíc obyvateľov, rómsku 89 tisíc obyvateľov, českú 16,7 tisíc obyvateľov. V prípade rómskej a rusínskej národnosti je početnejšia ďalšia národnosť“4.
Pri analýze výsledkov posledného sčítania obyvateľstva na Slovensku v roku 2021 možno konštatovať, že Rusíni popri Slovákoch a Rómoch týmto spôsobom sčítania získali najviac. Namiesto 33 482 príslušníkov rusínskej národnostnej menšiny z roku 2011 sa v roku 2021 prihlásilo 23 746 + 39 810 ľudí, spolu teda 63 556 obyvateľov Slovenska.
Na jednej strane je to najmodernejší a najdemokratickejší spôsob zrátania počtu príslušníkov etnických minorít v natoľko multietnickom štáte, akým Slovensko zaiste je, pretože uznáva právo na dvojitú identitu, ktorá je u potomkov zmiešaných manželstiev prirodzeným javom. Priznaním ďalšej národnosti okrem slovenskej mali v roku 2021 prvýkrát v histórii obyvatelia Slovenska, ktorí pochádzajú zo zmiešaných manželstiev alebo z národnostne zmiešaných regiónov, možnosť priznať a uvedomiť si svoju dvojitú národnú identitu.
Na strane druhej to však vytvorilo pri interpretácii výsledkov ostatného sčítania obyvateľstva na Slovensku nečakané mantinely nového spôsobu sčítavania obyvateľstva podľa dvojitej národnosti. Ako rátať objektívne prihlásenie sa k ďalšej národnosti? Z daného výsledku nevieme určiť, či si Rusíni písali rusínsku národnosť ako ďalšiu preto, že síce nehovoria po rusínsky, ale cítia svoje rusínske korene po jednom z rodičov, a tak sa u nich pocit národnej identity rozdvojil, lebo aj reálne majú dvojitú identitu, alebo majú obidvoch rodičov Rusínov, sú teda objektívne Rusínmi, no hanbia sa priznať iba jednu rusínsku identitu po predkoch, a tak sa hlásia aj k majoritnej identite, aj k svojej rusínskej menšinovej.
Nevieme totiž s presnosťou určiť, či prihlásením k rusínskej národnosti ako k ďalšej si obyvatelia len potvrdzujú resentiment k svojim rusínskym predkom, no necítia svoju rusínsku identitu cez rusínsky jazyk ako materinský, lebo pre nich je slovenský jazyk materinský. Alebo sú polovičnými Rusínmi, teda jeden z ich rodičov je Rusín či Rusínka a oni si napísali v sčítacom hárku národnosť oboch rodičov, no my nevieme, či sa cítia byť Rusínmi alebo Slovákmi.
Ako sa dalo očakávať, najviac opytovaných ľudí v celoslovenskom cenze v roku 2021 si vybralo rusínsku národnosť ako ďalšiu národnosť spolu so slovenskou národnosťou, a to 38 764 z nich, čo tvorí 97,4%, teda takmer všetci obyvatelia Slovenska, ktorí si vybrali ako ďalšiu národnosť rusínsku si vybrali ako prvú možnosť národnosť slovenskú.
Národnosť a materinský jazyk
Pri sčítaní obyvateľov, domov a bytov sa v roku 2001 k rusínskej národnosti prihlásilo podľa našich výpočtov 24 102 (podľa iných autorov 24 201) občanov SR a 10 987 k ukrajinskej národnosti. V roku 2011 sa k rusínskej národnosti prihlásilo 33 482 obyvateľov Slovenska a k ukrajinskej 7 430 obyvateľov..
V roku 2001 sa z tých občanov, ktorí sa prihlásili k materinskému jazyku rusínskemu (takmer 55 000 obyvateľov SR), 41,4% obyvateľov prihlásilo i k rusínskej národnosti, 5,5% k ukrajinskej národnosti. No z tých obyvateľov, ktorí považujú za svoj materinský jazyk rusínsky, sa však viac ako polovica z nich, teda 52,6% prihlásilo k slovenskej národnosti. Zdalo by sa, že asimilácia so slovenským majoritným národom medzi Rusínmi na Slovensku je nezvratná.
Oveľa vyšší počet obyvateľov, ktorí považujú za svoj materinský jazyk ukrajinský, sa nakoniec i prihlásil k ukrajinskej národnosti, a to 80,5%.
Situácia sa však zvrátila po desiatich rokoch, keď sa pomer medzi prihlásením sa k rusínskej alebo slovenskej národnosti medzi tými Rusínmi, ktorí považujú za svoj materinský jazyk rusínsky, zmenil. 54,3% z nich si zapísalo do sčítacích hárkov v roku 2011 rusínsku národnosť a 41,2% slovenskú. Oproti roku 2001 klesol v roku 2011 počet tých Rusínov s deklarovaným materinským jazykom rusínskym, ktorí si zapísali ukrajinskú národnosť, z 5,5% na 2,8%. V absolútnom vyjadrení klesol počet tých Rusínov, ktorí za svoj materinský jazyk považujú ukrajinský, o 2190 obyvateľov od roku 2001 do roku 2011.
Keďže sme vykonali zámerný kvótny výber respondentov v prvom rade podľa národnosti (všetci respondenti boli objektívne Rusíni, pretože hovorili po rusínsky alebo ich obaja rodičia boli Rusíni), nemôžeme porovnávať zastúpenie rusínskej národnostnej menšiny v populácii na Slovensku, no napriek tomu respondenti sa rozdelili do troch hlavných skupín, najväčšiu časť súboru tvorili prríslušníci rusínskej národnosti (50,4%), o čosi menšiu časť vzorky tvorili respondenti so slovenskou národnosťou (42,8%) a k ukrajinskej národnosti sa prihlásilo 6% respondentov výberového súboru.
Vo výberovej vzorke sa potvrdila tendencia nárastu identifikácie Rusínov na Slovensku so svojimi národnými koreňmi po roku 1990. Ak v roku 1991 si 33,7% respondentov nášho výberového súboru napísalo do sčítacích hárkov rusínsku národnosť, 12,1% ukrajinskú a až 51,2% slovenskú, tak v roku 2001 sa tento pomer stáva vyváženejším a objektívnejším. 44,7% respondentov sa v sčítaní obyvateľov, domov a bytov v roku 2001 prihlásilo k rusínskej národnosti, 6,1% k ukrajinskej a 46,8% k slovenskej. V roku 2011 sa pomer medzi rusínskou a slovenskou národnosťou zmenil v prospech rusínskej národnosti. 54,2% respondentov si v sčítaní roku 2011 napísalo rusínsku národnosť, 4,4% ukrajinskú a 40% slovenskú.
Asimilácia Rusínov podľa deklarovaného materinského jazyka naprieč generáciami
O asimilácii následných generácií Rusínov na Slovensku svedčí najmä deklarovaný materinský jazyk – u respondentov, ich rodičov a starých rodičov, ale aj v tom, akým jazykom rozprávajú doma so svojimi rodičmi a so svojimi deťmi. Slovakizácia Rusínov je podľa týchto ukazovateľov očividná.
Významným sa ukazuje posun v chápaní svojho materinského jazyka respondentmi vo vzťahu k svojim rodičom, ale najmä vo vzťahu k svojim deťom. Významným potvrdením nášho predpokladu je nezvratný fakt vyplývajúci z odpovedí najmä mladých respondentov. Akým jazykom rozprávajú rodičia doma so svojimi deťmi, taký jazyk potom deti považujú za svoj materinský. Ak teda rusínski rodičia alebo aj starí rodičia rozprávajú so svojimi deťmi a vnukmi po slovensky, ich deti a vnuci považujú za svoj materinský jazyk práve slovenský, hoc obaja rodičia i všetci štyria starí rodičia sú Rusíni.
Graf: Rozloženie respondentov vo výberovom súbore podľa ich materinského jazyka
Zdroj: KRÁĽOVÁ, Ľ. Čemerica IV, Záverečná správa…, s. 59.
Asimilácia rusínskej národnostnej menšiny, ako bolo uvedené vyššie, prebieha na niekoľkých úrovniach – odliv mladých za prácou z autochtónnych rusínskych území do viac alebo menej vzdialených miest, kde sa prispôsobujú väčšinovému obyvateľstvu a strácajú povedomie o vlastnej národnej identite, následne uzatvárajú zmiešané manželstvá, z ktorých zväčša vzídu deti ako príslušníci už väčinového národa, nehľadiac na to, či je otcom rodiny Rusín alebo matkou je Rusínka.
Graf: Rozloženie respondentov podľa jazyka, ktorým rozprávajú doma s rodičmi
Zdroj: KRÁĽOVÁ, Ľ. Čemerica IV, Záverečná správa…, s. 61.
Najhlbšou asimiláciou je však komunikácia so svojimi deťmi v jazyku väčšinového národa, a nie vo svojom rodnom jazyku. Ak rodičia doma rozprávajú so svojimi deťmi po slovensky, pričom sú obidvaja Rusíni, čo znamená, že i všetci štyria starí rodičia sú Rusíni a aj tí so svojimi vnukmi rozprávajú po slovensky, nie po rusínsky, potom deti a vnuci / vnučky nemajú od koho získať pocit národnej hrdosti a spriaznenosti so svojimi predkami a národnými koreňmi.
Priepastný rozdiel v používaní materinského rusínskeho jazyka doma, a to so svojimi rodičmi a so svojimi deťmi, ako sme uviedli vyššie, je významným potvrdením nášho predpokladu o asimilácii najmladších generácií Rusínov s majoritou, a to z vôle ich rusínskych rodičov.
Používanie rusínskeho materinského jazyka medzi rodičmi a deťmi sa postupne vytratilo počas troch generácií z viac ako polovice domácností Rusínov, čo považujeme za alarmujúce zistenie. Aj za zavretými dverami svojich domácností už nepovažujú títo Rusíni za potrebné so svojimi deťmi hovoriť jazykom svojich predkov.
Graf: Rozloženie respondentov podľa jazyka, ktorým rozprávajú doma s deťmi
Zdroj: KRÁĽOVÁ, Ľ. Čemerica IV, Záverečná správa…, s. 62.
VŠEOBECNÉ POSTOJE K NÁRODNEJ IDENTITE RUSÍNOV NA SLOVENSKU
O funkčných sférach používania rusínskeho jazyka píše vo svojich prácach Anna Plišková, my sa opierame o jej knižnú publikáciu z roku 20085, v ktorej analyzuje rodinnú sféru ako oblasť každodenného používania rusínskych nárečí na Slovensku oproti sfére úradného kontaktu a scénicko-divadelnej, mediálnej, literárnej, konfesionálnej a školskej sfére ako oblastí používania spisovného rusínskeho jazyka. V našom výskume sa potvrdilo, že väčšina respondentov vo svojich domácnostiach komunikuje nárečiami rusínskeho jazyka, na verejnosti sa ho skôr hanbí používať, pričom menšia časť výberového súboru pozná kodifikovanú formu rusínskeho jazyka alebo má informácie o tom, že rusínsky jazyk bol kodifikovaný a je uznaný Slovenskou republikou ako spisovný jazyk jednej z oficiálne uznaných národnostných menšín na Slovensku6.
4.2 Okolnosti straty národnej identity Rusínov na Slovensku podľa deklarovanej národnosti
Druhostupňovou analýzou prostredníctvom chí-kvadrátového testu bol identifikovaný signifikantný vzťah závislosti medzi národnosťou respondentov a ich názorom na proces straty povedomia o národnej príslušnosti Rusínov na Slovensku, keďže mnohí z nich sa považujú skôr za Slovákov ako za Rusínov. Zo šiestich ponúknutých možností odpovedí bol identifikovaný štatisticky významný vzťah medzi národnosťou respondentov a názorom respondentov na päť z nich, ktorý je determinovaný: 1. historickými okolnosťami ich postavenia v Československu po 2. svetovej vojne (strata vlastného územia – Podkarpatskej Rusi a jej pričlenenie k ZSSR), 2. negáciou rusínskej identity a a postavením gréckokatolíckej cirkvi mimo zákon po roku 1950, 3. všeobecnou neznalosťou dejín Rusínov, 4. absenciou vlastného štátu, 5. absenciou rusínskeho školstva v SR.
Jazyk je jedným z najrelevantnejších faktorov určenia národnej identity a ja neovládam rusínčinu, nie som teda Rusín. – Mám síce rodičov Rusínov, no oni so mnou nehovorili po rusínsky, ale po slovensky, to znamená, že môj materinský jazyk je slovenský, hoc medzi sebou rodičia hovoria po rusínsky, so svojimi rodičmi hovoria po rusínsky, ale so mnou hovoria po slovensky, ja som už Slovák. – Škola je dôležitá, ja som sa učil ukrajinčinu, je mi blízka. – Som Slovenka, iba so známymi rozprávam po rusínsky (respondentka je z Kamienky a aj obaja jej rodičia i všetci starí rodičia pochádzajú z Kamienky). – Som Slovák (takisto z Kamienky, aj celá jeho rodina je z Kamienky) – Pretože v škole som sa naučila hovoriť po slovensky. – Nebola tak propagovaná rusínska identita ako teraz.
Oveľa pádnejší dôvod na stratu svojej identity je rozprávanie so svojimi deťmi po slovensky od ich detstva. A ako píše jeden z respondentov: „Neovládam rusínsky jazyk, lebo moji rodičia so mnou od útleho detstva hovorili po slovensky, ergo – mojím materinským jazykom nie je rusínsky, ale slovenský jazyk, ergo som Slovák, hoc obaja moji rodičia sú Rusíni i rozprávajú po rusínsky. Mňa tak rozprávať nenaučili, tak sa zo mňa stal Slovák.“
Zodpovednosť rodičov pri výchove svojich detí za pocit národnej príslušnosti k tým predkom, z ktorých vzišli samotní rodičia, je nezastupiteľná a veľmi podstatná. Rodičia-Rusíni sú zodpovední za povedomie a chápanie príslušnosti k svojim rusínskym predkom alebo naopak za odrodenie od neho u svojich detí. Hlavne tým, či so svojimi deťmi komunikujú od detstva po rusínsky alebo po slovensky.
ZÁVER
Jednou z najväčších bariér v národnoidentifikačnom procese Rusínov je dlhodobá asimilácia s väčšinovým štátotvorným národom na Slovensku. Asimilácia rusínskej národnostnej menšiny so slovenským národom, podľa nášho názoru, prebieha na troch, v článku analyzovaných úrovniach.
Ak mama a otec rozprávajú so svojimi deťmi po slovensky, ba dokonca starí rodičia rozprávajú so svojimi vnukmi po slovensky, tak je prirodzené, že deti a vnuci považujú za svoj materinský jazyk – jazyk svojej vlasti a nie jazyk svojich rodičov či všetkých svojich predkov. Tento postoj vyvolaný rôznymi okolnosťami (tragickou históriou Rusínov, životom v mestskom väčšinovom prostredí, zmiešaným manželstvom, negatívnou skúsenosťou s väčšinovým nacionalizmom…) však zväčša vedie o odnárodneniu vlastných potomkov. Kým tento neodškriepiteľný fakt Rusíni na Slovensku nepochopia, bude v ohrození zachovanie ich rodu čím ďalej, tým viac.
Príznačné sú slová jedného z odnárodnených respondentov: „Neovládam rusínsky jazyk, lebo moji rodičia so mnou od útleho detstva hovorili po slovensky, ergo, mojím materinským jazykom nie je rusínsky, ale slovenský jazyk, ergo som Slovák, hoc obaja moji rodičia sú Rusíni a rozprávajú po rusínsky. Mňa tak rozprávať nenaučili, tak sa zo mňa stal Slovák.“
V našom výskume sme zistili, že používanie rusínskeho materinského jazyka medzi rodičmi a deťmi sa postupne vytratilo počas troch generácií z viac ako polovice domácností Rusínov, čo považujeme za alarmujúce zistenie.
Ďalším zo závažných prejavov pokročilej asimilácie Rusínov na Slovensku s väčšinovým národom je nevybudovanie rusínskeho školstva. Neexistencia rusínskych škôl v širšom rozmere (v súčasnosti existujú na Slovensku dve školy s vyučovacím jazykom rusínskym, štyri školy s vyučovaním jazyka rusínskeho a v jednej škole si môžu žiaci vybrať krúžok rusínskeho jazyka), kde by sa mladí Rusíni naučili ovládať svoj materinský jazyk v písomnej i spisovnej ústnej podobe, je príčinou i dôsledkom silnej asimilácie. Neexistencia potreby ovládať svoj jazyk v písomnej podobe môže viesť k jeho zániku vtedy, ak odídu poslední aktívni používatelia jeho ústnej formy.
Potešiteľným zistením analyzovaného výskumu je fakt, že respondenti deklarovali ochotu zapísať svoje deti na vyučovanie rusínskeho jazyka, ak by sa v škole v ich meste či dedine vyučoval rusínsky jazyk. Len je otázne, nakoľko vážne to mysleli a neštylizovali sa do želanej odpovede.
Ďalšie zistenie z výskumu, že vyše dve pätiny respondentov (44,9%) prejavilo záujem, aby ich deti ovládali spisovný rusínsky jazyk, možno považovať za potešiteľný fakt, ktorý by práve vedenia obcí aj škôl v rusínskom prostredí mohli využiť a zúročiť zakladaním škôl s vyučovacím jazykom rusínskym. Doslova slovom do bitky bola odpoveď 62,5% respondentov, že by svoje deti zapísali na vyučovanie rusínskeho jazyka, ak by také bolo v ich meste či v ich dedine.
Podstatným prejavom asimilácie Rusínov so Slovákmi potvrdeným daným sociologickým výskumom z hľadiska bariér reflektovania národného povedomia Rusínov na Slovensku je fakt, že mnohí opytovaní Rusíni ani nevedia, že jedno z ich nárečí bolo vzaté za základ ich spisovného jazyka a že sa tak stalo 27. januára 1995 v Bratislave. 118 respondentov z 384 všetkých respondentov vedelo, kedy bol kodifikovaný rusínsky jazyk po roku 1989, teda 30,7% všetkých respondentov. Necelá tretina z nich. Rusíni na Slovensku zaujímajú ambivalentné postoje ku kodifikácii svojho jazyka. V širokej miere ho nerešpektujú z rôznych dôvodov, hlavne preto, že sa ho nikdy neučili v škole, ale aj preto, že podľa mnohých nevychádza práve z ich nárečia.
Ak sa pri otázke o kodifikácii rusínskeho jazyka výberový súbor rozdelil na dve časti, pričom tú väčšiu tvorili respondenti bez jasného názoru na význam kodifikácie vlastného jazyka, dokonca ôsmimi percentami zastúpených respondentov s odmietavým názorom na ňu, potom to je opäť ďalší z dôkazov slabej identifikácie Rusínov s vlastným jazykom v jeho písomnej podobe, teda vlastnou identitou ako takou. Žiaden jazyk v modernej spoločnosti s veľkou migráciou obyvateľstva do miest a do iných krajín nemôže pretrvať do budúcnosti iba v ústnej podobe. Z toho jednoznačne vyplýva, že Rusínom na Slovensku chýba vzdelanie v národnostných rusínskych školách, kde by sa takéto základné a pritom primárne skutočnosti o svojom národnom živote ovplyvňujúcom ich národnú identitu dozvedali. Len v škole sa nastupujúce generácie učia históriu svojho národa i jeho spisovný jazyk v písomnej podobe. Ak takéto školy Rusínom chýbajú, chýba im ich základná podstata, podstata výučby k sebauvedomeniu. Práve chýbajúce rusínske školstvo je jednou zo základných bariér v sebareflexii vlastnej národnej, vrátane jazykovej identity u Rusínov na Slovensku.
Naše zistenia o postupujúcej asimilácii v jednotlivých rusínskych obciach na severovýchode Slovenska sú alarmujúce. Samozrejme, je vecou interpretácie, ako ich uchopiť. Z nášho pohľadu robíme my Rusíni pre našu záchranu málo, privykli sme si na pohodlný život väčšiny a pre svoje deti nepožadujeme vzdelávanie v materinskom jazyku, ani učenie o svojej vlastnej histórii. Keď vraj žijeme na území Slovenska, tak sme všetci zákonite Slováci a máme ovládať hoc len základy histórie Slovenska, no už nie napríklad základy histórie Podkarpatskej Rusi. Slovenské obrodenie sa naše deti učia v slovenských školách, no nevedia skoro nič alebo vôbec nič o rusínskych buditeľoch… V poslednej časti diplomovej práce poukazujeme aj na vzťah Rusínov k svojmu spisovnému jazyku, ktorý v písomnej podobe ovláda malá hŕstka rusínskje inteligencie, ba dokonca deti Rusínov už neovládajú ani azbuku a presviedčajú seba samých, že postačuje písať latinkou a vymýšľať v latinke nové hlásky na zapísanie tých rusínskych, hoc na druhej strane sa mnohí Rusíni hrdia tým, že v religióznom slova zmysle sú nositeľmi cyrilo-metodského dedičstva, no nepožadujú od svojich detí, aby sa naučili rusínsku azbuku v školách.
Pokúsili sme sa vo svojej diplomovej práci nastaviť zrkadlo tomu, ako Rusíni na Slovensku vnímajú seba samých. Že to zrkadlo nie je úplne číre a že sa v ňom Rusíni vidia z rôznych uhlov pohľadu, je fakt, ktorý sprevádza všetky demokratické politické režimy. Žiaľ, práve v období, ktoré je Rusínom najprajnejšie, z materiálneho, no hlavne z politického hľadiska, najviac strácajú. Pretože strácajú samých seba a nie sú ochotní si to sebakriticky pripustiť.
Demokratické Slovensko uznalo Rusínov za samostatnú, autochtónnu národnostnú menšinu začiatkom 90. rokov 20. storočia, čo spustilo reťaz obrodných procesov, nazývaných dokonca tretím obrodením Rusínov v Európe. Rusíni sa ovďačujú svojej vlasti plnou loyalitou, niekedy však až na úkor samých seba nepožadujúc od svojej vlasti dôsledné plnenie medzinárodných povinností signatára Európskej charty regionálnych a menšinových jazykov.
POZNÁMKY
[1] KRÁĽOVÁ, Ľ., 2015. Čemerica IV – Záverečná správa z terénneho sociologického výskumu s názvom Zisťovanie bariér sebareflexie vlastnej identity u rusínov a ich súvis s (ne)uplatňovaním garantovaných ľudských práv na Slovensku. Bratislava: Združenie inteligencie Rusínov Slovenska. ISBN 978-80-971779-6-6.
[2] Ústava Slovenskej republiky.
[4] Štatistický úrad SR: https://www.scitanie.sk/zilinsky-kraj-s-najvyssim-podielom-slovenskej-narodnosti).
[5] ПЛЇШКОВА, А. Русиньскый язык на Словеньску, s. 74-109.
[6] Slávnostný akt kodifikácie rusínskeho jazyka na Slovensku sa uskutočnil 27. 1. 1995 v Bratislave a k tomuto aktu bolo za dva roky intenzívnej práce vyhotovených viacero publikácií: Ябур, В., Панько, Ю. Правила русиньского правопису; Панько, Ю. і кол. Орфоґрафічный словник русиньского языка; Гриб, Я. Букварь про русиньскы діти; Гриб, Я. Чітанка про русиньскы діти; Крайняк, Ф. Малый ґрекокатолицькый катехізм про русинськы діти; Маґочій, П. Р. Русины на Словенську.
Všeobecné javy spisovného rusínskeho jazyka najobsiahlejšie zahŕňa Gramatika rusínskeho jazyka autorov Jabur, V., Plišková, A., Koporová, K. (2015).
ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV
Енциклопедія історії та культури карпатських русинів. 2010. Укладачі П. Р. Маґочій, Іван Поп. Ужгород: Видавництво В. Падяка. 853 s. ISBN 978-966-387-044-1.
Európska charta regionálnych alebo menšinových jazykov. Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky. In: Zbierka zákonov č. 588/2001, Čiastka 229, s. 6055- 6071. Dostupné z: https://cloud2n.edupage.org/cloud/EUROPSKA-CHARTA-regionalnych-alebo-mensinovych-jazykov.pdf?z%3APyV6EOdvB%2BZoS5dEuWjTU%2FWVfD%2BlHswiIu3SYlm2w49yiSD7ifT1uQSaj3TbGAvq
http://census2011.statistics.sk/tabulky.html
http://www.rusyn.sk/scitanie-obyvatelstva-2011/
ЯБУР, В., ПЛЇШКОВА, А. 2005. Русиньскый язык в зеркалї новых правил про основны і середнї школы з навчанём русиньского языка. Пряшів: Русин і Народны новинкы.
ЯБУР, В., ПЛЇШКОВА, А., КОПОРОВА, К. 2007. Русиньска лексіка на основі змін у правилах русиньского языка. Пряшів: Русин і Народны новинкы.
ЯБУР, В., ПЛЇШКОВА, А., КОПОРОВА, К. 2015. Ґраматіка русиньского языка. Prešov: Vydavateľstvo Prešovskej univerzity. 328 s. ISBN 978-80-555-1448-2.
ЯБУР, В., ПАНЬКО, Ю. 1994. Правила русиньского правопису. Пряшів: Русиньска оброда – Інштітут русиньского языка і културы.
KRÁĽOVÁ, Ľ. 2015. Čemerica IV – Zborník výstupov z terénneho sociologického výskumu s názvom Zisťovanie bariér sebareflexie vlastnej identity u Rusínov a ich súvis s (ne)uplatňovaním garantovaných ľudských práv na Slovensku. Bratislava: Združenie inteligencie Rusínov Slovenska. 151 s. ISBN 978-80-971779-6-6.
PLIŠKOVÁ, A. 2015. Rusínsky jazyk v kontexte Európskej charty regionálnych alebo menšinových jazykov. In: РУСИНЬСКЫЙ ЛІТЕРАТУРНЫЙ ЯЗЫК НА СЛОВАКІЇ. 20 років кодіфікації. RUSÍNSKY SPISOVNÝ JAZYK NA SLOVENSKU. 20. výročie kodifikácie. THE RUSYN LITERARY LANGUAGE IN SLOVAKIA. 20th anniversary of its codification. Зборник рефератів з IV. Міджінародного конґресу русиньского языка, Пряшів, 23. – 25. 09. 2015. Ед. К. Копорова. Пряшів: Пряшівска універзіта в Пряшові – Інштітут русиньского языка і културы, s. 202-231. ISBN 978-80-555-1521-2.
ПЛЇШКОВА, A., КОПОРОВА, K., ЯБУР, B. 2019. Русиньскый язык: Комплексный опис языковой сістемы в контекстї кодіфікації. ACTA UNIVERSITATIS PREŠOVIENSIS. Monografia (AUP). Prešov: Vydavateľstvo Prešovskej univerzity. 476 s. ISBN 978-80-555-2243-2.
Rámcový dohovor na ochranu národnostných menšín. Оznámenie Ministerstva zahraničných vecí SR. In: Zbierka zákonov č.160/1998. Časová verzia predpisu účinná od 04.06.1998. Dostupné z: https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1998/160/
Správa o postavení a právach príslušníkov národnostných menšín za rok 2012. Podľa č. 4, ods. 1 bod 1. štatútu splnomocnenca vlády Slovenskej republiky pre národnostné menšiny. Úrad vlády SR, 2013.
Správa o postavení a právach príslušníkov národnostných menšín za rok 2013. Úrad splnomocnenca vlády Slovenskej republiky pre národnostné menšiny, Úrad vlády SR, 2014. Dostupné z: https://lt.justice.gov.sk/Attachment/sprava.pdf?instEID=-1&attEID=77582&docEID=422865&matEID=8163&langEID=1&tStamp=20150422101321357
Ústava Slovenskej republiky. In: Zbierka zákonov č. 460/1992. Časová verzia predpisu účinná od 01.12.2014 do 31.12.2015. Dostupné z: https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/
Zákon o používaní jazykov národnostných menšín. Zákon č. 184/1999 Z. z., v znení č. 318/2009 Z. z., 204/2011 Z. z., 287/2012 Z. z.
Dostupné z: https://www.zakonypreludi.sk/zz/1999-184